S Vladimírom Mišíkom, jedným z najdôležitejších českých rockových pesničkárov posledných desaťročí, sme sa rozprávali pred jeho koncertom v petržalskom Klube Za zrkadlom. V máji vydal výborný album Ztracený podzim a jeho kapela Etc... bola uvedená do Beatovej siene slávy. Po vážnych zdravotných problémoch radi konšatujeme, že Vláďa je znovu v špičkovej forme.

Moju prvú kapelu som mal ako prvák na základke. S mojím bratrancom sme sa postavili na skriňu v triede a prekvapeným spolužiakom sme spievali She Loves You od The Beatles, až kým nás nezrušila učiteľka.

Milý Vladimíre, velmi oceňuji, že jste mi vůbec napsal, byť poněkud zuřivě, levice a pravice na sebe dnes místo dialogu jen pokřikují, pozice mají příliš vyhraněné, a každá strana tu druhou považuje za ideologickou nestvůru. Možná to i obludy jsou, protože obě propadají pohanské víře, která není schopna rozlišit mezi pravdou rozumu a dogmaty víry. Jen nábožensky věřící ví, že věří a ví dokonce v co věří, a proto může zachránit svůj nevěřící rozum.

Zomrieme, zomrieme, všetci zomrieme! Spieva si moja dcéra od troch rokov vlastnú verziu songu Rolničky, rolničky. Vymyslela ju, keď sa hrala so svojou prvou bábikou Barbie. Som preto zlý rodič alebo je na vine anorektická hračka?



Možno je to mojím čisto biologickým vzdelaním a zamestnaním, ale často mám pocit, že za všetko môžu hormóny. Za moju nadváhu, zmeny nálad, lásku k deťom, žene aj všetkému stvorenstvu, hoci si to často ani jeden z nich nezaslúži.

Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.

Zainteresovaní majú rozporuplné vyjadrenia k prípadom údajného obchodovania s orgánmi zabitých väzňov a k správe Dicka Martyho.

Vždy som bola zvláštne dieťa. Nevedela som sa hrať s rovesníkmi, nechápala som spoločenské konvencie, neznášala som zmeny, mala som svoje bizarné záujmy. Ľudia si moju odlišnosť vysvetľovali rôzne. Niektorí si mysleli, že sa na mne podpísala neprítomnosť otca, iní obviňovali moju mamu, že ma zle vychováva. Ako sa však ukázalo pred pár mesiacmi, v mojich dvadsiatich štyroch, všetci sa mýlili. Mám Aspergerov syndróm, vývojovú poruchu, ktorá sa prejavuje narušením v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti.

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Nedávno som sa dostala do zaujímavej situácie, keď som bola v mojej firme v rámci série školení vyzvaná, aby som vystúpila pred skupinu kolegov a zdôverila sa im s pocitmi a myšlienkami, ktoré ma kvária v pracovnom prostredí.