Žijeme v krajine, kde sú novinári trestne stíhaní za pravdu, sú vláčení po súdoch, ktoré sa často končia horibilnými pokutami pre médiá. Žijeme v krajine, kde štát z našich daní vyciciavajú paraziti rôzneho druhu a veľkosti. Niektorí narástli do takých rozmerov, že už si myslia, že štát, to sú oni. Môžu si kúpiť takmer všetko a takmer všetkých. Uplácanie je spôsob, akým veslujú z jednej strany na druhú. Leštia si ego, zakladajú nadácie. Ponúkajú svoje sponzorské peniaze ako odpustky.

Výmena názorov medzi Jurajom Karpišom a Mojmírom Hamplom na stránkach nášho časopisu sa postupne rozrastá. Po minulotýždňovom príspevku Jána Tótha prinášame ďalší pohľad. Tento raz českého ekonóma Lukáša Kovandu.

Naozaj žijeme medzi zákopmi. Väčšinou sa iba vášnivo hádame o tom, čo rozdeľuje Palestíncov a Izraelčanov, šiítov a sunnitov, Ukrajincov a Rusov, ľavičiarov a pravičiarov, prívržencov EÚ a euroskeptikov, vyznávačov tamtoho od vyznávačov onoho. Nesvedčí to však o tom, že zákopy vedú aj medzi nami navzájom? Demarkačnú líniu v každodennom živote vytyčujú nezaplatené faktúry, nedodržané dohody, prázdne sľuby, nevery, zrady, zneužívané deti, osamelí starí ľudia, podvody a podvodíky, úplatky, klamstvá, závisť, nedôvera, kecy... a naše vlastné deficity, úzkosti, predsudky, frustrácie.

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Moderné informačné technológie sa od začiatku chápali ako základný znak prevratnosti našej doby, víťazstvo otvorenosti a slobody. Končil sa čas, keď sa dal náš vtedajší svet reálneho socializmu krásne odizolovať od hnusného kapitalizmu a imperializmu. Stačili rušičky Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, zákaz dovozu západnej tlače, prohibícia západných knižiek na trhu, v knižniciach a ich habanie na medzinárodných poštách, kontrola reprodukčnej techniky na každom pracovisku. Počítače akoby neexistovali. Boli to zlaté časy izolácie, ešte aj ten televízny signál sa šíril z Rakúska a Nemecka len do prihraničia.

Aha, Hviezdoslav...! Takto pôvabne nám, teda manželke a mne, opísala svoje detské stretnutie s veľkým básnikom prozaička Margita Figuli pri jednom zo zriedkavých posedení, keď sme ju prehovárali, aby poskytla rozsiahly rozhovor pre taliansky literárny magazín Ľudia a knihy (úspešne ho potom autorsky pripravila Jarmila Očkayová, naša slovensko-talianska spisovateľka).“ Šla som po chodníčku a zrazu oproti mne ktosi kráča. Pozriem lepšie: Aha, Hviezdoslav!“ Áno, presne ten, ktorý nám posiela milý pozdrav spoza rokov a ja by som ho rád odovzdal.

Po 7. februári je zrejmé, že Hobbesovho Leviathana, ktorý už nejaký čas pochoduje západnými inštitúciami, vidí na Slovensku len menšia časť občanov.

Tak dobre, poviem to ešte raz. Už som to tu bol spomenul: bol to stĺpček o Marcovi Aureliovi. Že na našom území nielen bojoval proti Kvádom, vtedajším obyvateľom južnej časti Pohronia.

Jedna z najlepších pesničiek na tomto svete je Redemption Song od Boba Marleyho. Pieseň spásy. Jej druhá sloha je zvlášť omračujúca: „Emancipate yourselves from mental slavery / None but ourselves can free our minds / Have no fear for atomic energy, / ´Cause none of them can stop the time.“ Keď sa to preloží do slovenčiny, stratia slová svoj do mramoru vytesaný cveng, ale nech: „Osloboďte sa z mentálneho otroctva / Nikto okrem nás nemôže dať našim mysliam slobodu /Nemajte strach z atómovej energie / Pretože nezastaví čas.“