Európa si, na rozdiel od Ameriky, doteraz vybrala tvrdšiu cestu boja s krízou. Európska centrálna banka neskôr znížila úroky a zvíťazila nemecká cesta konsolidácie, ktorú chce nový francúzsky prezident Francois Hollande so svojou rastovou doktrínou skorigovať. Pomôže tým Európe?

Ombudsmanka Jana Dubovcová mala väčšinu života šťastie na prácu, ktorá ju zaujímala, takže občas len ťažko rozlišovala medzi pracovným a súkromným časom. V novej funkcii končí etapu, keď študovala spisy a robila si prehľad a začína pripravovať potrebné zmeny.

Šport má svoje olympiády v lete a v zime, víno najmä na jar. Na Slovensku nastal čas vinárskych súťaží a prehliadok, rozdávajú sa medaily, bude čo lepiť na fľašky. Aká je ich výpovedná hodnota?

Keď sa seriálová postava volá Dávid, ešte to nemusí nič znamenať. Dávid, Ján, Jakub, meno, ako každé iné. Neprekvapí ani, keď Dávid narukuje a ide bojovať za vlasť. Keď sa s holými rukami postaví tanku, už sa stereotyp narušiť môže, zvlášť, ak môže ísť rovnako o hrdinstvo, ako aj o akt mdlého rozumu bez pudu sebezáchovy. Lenže tank nesie označenie Goliáš. Vojak Dávid proti tanku značky Goliáš, to nebude len tak a aby to docvaklo aj tým najpomalším, Dávidovo priezvisko je Shepherd. Pastier.

Bývalý československý tenista a tréner Jan Kukal sa celý život snažil o to, aby sa živil tým, čo je aj jeho záľuba. Preto hrával a dodnes trénuje tenis, zakladá záhrady, zbiera umenie a organizuje výstavy. Pocta Picassovi je už šestnásta v GMB.

Spodina společnosti existuje, víme to, ale z nějakého zvláštního důvodu se o tom ostýcháme mluvit. Někteří mají dokonce sklon považovat ji za naše vlastní špatné svědomí, oběti naší nevšímavosti a lhostejnosti. Mají pravdu, pokud naše vina spočívá v tom, že jim nabízíme své teorie o tom, jak jsme si všichni rovni, jak máme všichni nárok na zajištěné živobytí, či jak je tu stát od toho, aby nás tahal z bryndy, do které se svým způsobem života, hodnotami, morálkou, charaktery řítíme. Důsledkem jsou tenze a konflikty. V horším případě pouliční bouře, drancování, násilí.

Svet je zvláštne zariadené miesto. Ľudský život je zvláštny jav. Človek má telo. A má dušu. Tiež rozum. Sny. Predstavy. Rebríček hodnôt. Ciele. Vzťahy. Okolnosti a okolie. Atď.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Hoci tak veľmi vynikal, stihol ho osud zabudnutého, opusteného intelektuála. Ale aspoň niečo dopadlo dobre: keďže pri nočnom svetle svojej fary usilovne písal, jeho myšlienky dnes, po 100 rokoch, aj vďaka internetu trochu ožívajú.

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),