Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nedôveryhodný hlavný hrdina

.ján Tóth .časopis .ekonómovia o kríze

Európa si, na rozdiel od Ameriky, doteraz vybrala tvrdšiu cestu boja s krízou. Európska centrálna banka neskôr znížila úroky a zvíťazila nemecká cesta konsolidácie, ktorú chce nový francúzsky prezident Francois Hollande so svojou rastovou doktrínou skorigovať. Pomôže tým Európe?

.nemecká cesta vlastne vraví: prísne šetrite hneď teraz, aby ste získali dôveru. Reformujte ako my, a to vyrieši váš problém. Nemecko naozaj nemalo za posledných desať rokov nižšiu nezamestnanosť než teraz. Príbeh je však v realite komplikovanejší.

.len šetriť nestačí
Odporúčaný predpoklad získania dôveryhodnosti verí, že razantné rýchle šetrenie navráti dôveru výrobcov a investorov. Tí začnú v ekonomike rýchlejšie investovať a budú ochotní financovať dlh lacnejšie. Zatiaľ sa tento predpoklad nenaplnil – prudké zníženie deficitu v Írsku krajine neumožnilo vrátiť sa na finančný trh. Razantnejšie šetrenie v Británii neprinieslo skoršie oživenie ani v porovnaní s Veľkou depresiou. Naopak, graf znižovania deficitu voči rastu vykazuje v eurozóne klasický vzťah – šetrenie znižuje krátkodobý rast, a tým komplikuje situáciu.
Zároveň v mnohých štátoch eurozóny (s výnimkou Grécka) nebolo zárodkom problémov verejné zadlžovanie, ale euro. Pred krízou malo Španielsko polovičný dlh Nemecka a spolu s Írskom prebytky verejných financií. Euro však spôsobilo diabolský mix – prehnaný optimizmus a príliš nízke úroky. Južanské krajiny zaspali v reformách a stali sa nekonkurencieschopnými. Popritom výrazne podporili nemecký export prílišným nakupovaním. V súčasnosti je však situácia zložitejšia. Vyspelý svet šetrí, a teda zopakovať „rastovú stratégiu” šetrenia prostredníctvom vývozu nie je také jednoduché. Pretože aj štáty, ktoré nemajú deficit, odmietajú v dnešných časoch viac míňať.

.štát nie je rodina
Základným dôvodom nepochopenia je príťažlivá klauzula, že štát by sa mal správať rovnako „zodpovedne” ako rodina. A teda v ťažkých časoch šetriť. Problémom je, že v ekonomike je míňanie jedného príjmom druhého. Ak teda niekto náhle prudko zníži výdaje, ochudobňuje iného, a to môže stiahnuť celú ekonomiku dole. Platí teda, paradoxne, pravý opak – štát má robiť presný opak občana. V dobrých časoch, keď ľudia ľahko zabúdajú, že za rohom môže čakať kríza a v optimizme príliš míňajú, má štát šetriť. A naopak, keď v zlých časoch rodiny môžu ľahko padnúť do depresie a príliš utiahnuť opasky, štát by mal ekonomike pomôcť zmysluplnými výdavkami. Niektorí významní ekonómovia hovoria, že taká pomoc v súčasných nezvyčajných časoch môže byť významná. Dôvodom je, že verejné investície nebudú veľmi vytláčať súkromné, pretože tie v súčasnosti takmer žiadne nie sú. Takisto neskomplikujú pokles úrokov, pretože tie už nemajú kde klesať. Naopak, uchránia ľudí od dlhodobej nezamestnanosti a jej negatívneho vplyvu na potenciál ekonomiky.
Samozrejme, to celé by bolo možné, len ak štátom trhy dovolia krátkodobo vyššie deficity. Investorov, prirodzene, trápi najmä schopnosť splatiť dlh. Táto schopnosť sa však neodvádza len od samotnej výšky dlhu, ale aj od ekonomickej situácie. Inými slovami, finančné trhy rovnako trápi recesia v krajine ako jej vysoký deficit. A tu by mohla prísť na pomoc rastová doktrína. V ideálnom svete by mala spomaliť šetrenie jeho hodnoverným presunutím do budúcnosti a nanútiť krajinám štrukturálne reformy (napríklad ústavným zakotvením dôchodkovej reformy a koncentrovaným úsilím odstraňovania rôznych škodlivých výnimiek a preferenčných režimov).

.francúzske polopravdy
To však takmer vôbec nepočujeme od nového francúzskeho prezidenta. Naopak, zaštiťujúc sa teoreticky rozumným konceptom rastovej doktríny, hovorí takmer samé zlé veci. Nespomína spomalenie šetrenia spojeného so začiatkom reforiem, ale len zvýšenie míňania a priame financovanie cez ECB. Hovorí o férovosti, spravodlivosti a rovnosti, ale nepripravuje útok na výnimky a lobistov. Sústreďuje sa len na symbolické šetrenie prostredníctvom 75-percentného  zdaňovania vysokých príjmov horných
3 000 osôb. Odmieta pragmatický pohľad na hospodársku politiku a preferuje gestá a lákavé polopravdy pred zodpovednosťou. Preferuje uzavretosť pred zvýšením konkurencieschopnosti. A teda de facto vôbec nehovorí o rastovej doktríne.
A to môže byť nemilým prekvapením. V súčasnosti možno viac ako inokedy sú čoraz úspešnejší tí politici, ktorí dokážu voličov lepšie oklamať. Jediný politický kandidát, ktorý sa Francúzom snažil hovoriť pravdu, dostal 9 percent hlasov. Podľa Economistu bol dnešný víťaz volieb často politikom nestarania sa, aj keď vypukli korupčné škandály. Blízky spolupracovník si nevedel spomenúť ani na jedno ťažké rozhodnutie, ktoré ako politik niekedy spravil. Aj v Holandsku alebo Grécku získavajú zvýšenú podporu populistickí a nezodpovední politici. To vytvára zlú platformu na naozaj ťažké diskusie v eurozóne. Napríklad, či Grécko má ostať pri eure, alebo či sa euro môže zachrániť aj bez dočasného zvýšenia inflačného cieľa.

Autor je predseda Klubu ekonomických analytikov (KEA).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite