Na tie chvíle sa nedá zabudnúť – tak ako u nás doma tí, ktorí to zažili, nikdy nezabudli na vpád tankov do Československa v auguste 1968. Hľadeli sme na opakovane vysielané zábery z apokalypsy, na oheň, dym a pád. Cítil som zmes šoku a zdesenia, smútku a bolesti, úzkosti a obáv, spomienok a obdivu. Svet sa obrátil naruby.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi prvý raz prekračoval líbyjskú hranicu z Egypta, neboli tam hraničiari, iba prázdna budova. Kaddáfí vtedy presadzoval bratstvo arabských krajín, ktoré vraj nepotrebuje žiadne hranice. O pár týždňov bolo všetko inak, hraničiari už opäť zdržiavali ľudí, až kým nedostali svoj bakšiš.

Pljeskavica, vešalica, kobasica, ražnjići. Rýchla, veľmi rýchla a neznesiteľne rýchla dychovka. Srbský duch dostal v balkánskych vojnách na frak, na festivale Guča však heroicky a nespútane víťazí. Aspoň tých pár dní.

Predpoludním 23. októbra som sa vybral do Zväzu spisovateľov. Počasie bolo pochmúrne, v meste som sotva videl národnú zástavu. Podivný sviatok. Pred piatimi rokmi som musel vstať skôr. Ráno o siedmej ma zobudil telefón poľského novinára s tým, že pred parlamentom polícia rozohnala demonštrantov, ktorí tam stanovali. Pokladal som to za zlé znamenie.

Talk Talk: Spirit of Eden (Parlophone/EMI 1988)

Vergilius napísal, že Líbyjčania sú „hrubí v čase mieru a nebezpeční v čase vojny“. Starý pán to napísal pred pár tisíckami rokov, takže to nemožno brať príliš vážne. Samozrejme, na tú dnešnú líbyjskú lúzu nemohol ani pomyslieť. Médiá až doteraz zveličovali a vyrábali šou. Líbyjčania nie sú žiadni Afganci. Netreba zabúdať, že Líbya je jediná trofej, akú kedy veľká talianska armáda dole na Juhu získala.

Geopolitika je späť. Počas uplynulých týždňov a mesiacov sa objavili hneď dve vážne geopolitické tvrdenia.

Toto je veľmi ťažká otázka, nad ktorou som sa viackrát zamýšľal a priznám sa, že nemám odpoveď, keďže tých albumov je viac a každý sa viaže k istému obdobiu. Môžem to teda poňať chronologicky a vybrať zopár päťhviezdičkových, ktoré ma v danom čase zásadne oslovili.

Čo znamená pre nevidiaceho človeka vodiaci pes? A čo všetko znamená vodiť svojho pána pre psa? O nástrahách, nákladoch a dejinách toho jedinečného vzťahu píše Andrea Kaľavská.

Nikdy nechodím v noci, možno o pár rokov, ako zaslúžilý prostatik, budem musieť v noci vstať a ísť. Len raz som sa zobudil, vstal a šiel, a kým som bol preč, spadla zo steny polica preplnená knihami na posteľ, z ktorej som vstal a šiel.