Vlastne chcem rozprávať len o tých nohaviciach. A preto som nútený naznačiť niečo o odcudzení medzi Veľkou Britániou a zvyškom EÚ.

V doposud do češtiny nepřeloženém románu Ignorance líčí Milan Kundera na příběhu dvou emigrantů, kteří se po více než dvaceti letech vrací domů, lidskou situaci, kterou bychom mohli popsat jako nemožnost návratu. Irena, žijící ve Francii, a Josef, žijící v Dánsku, po svém příjezdu do Čech po roce 1989 postupně zjišťují, že jsou zřejmě už navždy cizinci nejen v zemích, do kterých emigrovali, ale i tam, kde se narodili a vyrostli.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Nevyhrál sice úplně, o tři sněmovní křesla pokulhává za sociáldemokraty, ale ti bez něj nesestaví vládu, a to nejen s komunisty, jak plánovali, ale z ideových důvodů ani se zbytkovou pravicí.

Nedávno prepustili na slobodu Conrada Murrayho, ktorý bol osobným lekárom Michaela Jacksona. Odsedel si časť trestu za neúmyselné zabitie. Murray, syn chudobnej ženy z Grenady, sa vyšvihol veľmi vysoko. Sen o lepšom živote mu však nevyšiel.

Toto nie je svet, aký si po zrútení Berlínskeho múru predstavovali tí naivnejší. Vtedy to vyzeralo, že bipolárne usporiadanie sa nadobro skončilo a armády špiónov prídu o prácu. Smiešna predstava, odkazujú nám šéfovia tajných služieb z celého sveta.

Na jednej ulici v centre Belehradu ktosi pretvoril vyčnievajúci sokel starej bytovky na policu. Uhlíkom pod ňu načmáral „Polož, čo nepotrebuješ.“ A tak sem okoloidúci odkladajú haraburdy. Dnes tu leží zlomená ceruzka, figurína Supermana bez hlavy, vypršaná permanentka na MHD, počítačová myš s odtrhnutým káblom, ľavá papuča, flakón na parfum, angličák bez kolies, školská šablóna so zvieratkami, keramická poistka, kôpka dielikov z puzzle, vešiak, kabelka bez rúčok, takmer vyhorená sviečka, ohnutá hliníková lyžica, a tucet iných rárohov.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Je to porno alebo to je umenie? S touto otázkou prichádzajú do kina mnohí diváci na film Larsa von Triera Nymfomanka. Hlúpa otázka, no tvorcovia filmu si za to môžu sami.

Každá rodina má svoje tajomstvo, tvrdí môj muž a v tomto mu treba veriť, lebo ako súdny lekár videl už mnoho takých tajomstiev v podobe mŕtvol odložených v perináku a krvavých skrutkovačov, založených medzi vianočnou výzdobou.