Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

Ako mnohí iní rodičia aj ja teraz s potomkom chytro rekapitulujem celé učivo, aby sme zvládli koncoročné písomky. Vcelku sa pritom dosť bavím na tom, aké ťažké je dnes učiť vlastivedu.

Prítomnosť mamy v mojom živote bola vždy silným argumentom Boha o jeho láskavej starostlivosti. Mama je predsa ostrovom, kde sa dá kotviť, keď nás bičujú životné búrky. Áno, poznáme aj pojem krkavčej matky. Reportáže o nich v televíziách sú vždy sprevádzané trápnou poznámkou, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov. Inými slovami, teraz všetci hľaďte na obrazovku. Ale spomedzi všetkých je minimum takto zlyhávajúcich mám.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

Patrí k dobrej tradícii európskej nafúkanosti opovrhovať takzvaným ekonomickým myslením. Akoby správať sa altruisticky, ctiť vládu zákona a lásky k blížnemu bolo iba vzácnou nadstavbou osvietenej mysle, a nie tým najekonomickejším správaním sa spoločenstva, ktoré chce prežiť! Opovrhujeme ekonomickým pohľadom na svet, akoby v ňom bolo čosi nízke, pritom na uspokojenie tých najväčších ideálov by úplne stačilo, keby sme sa dokázali správať práve ekonomicky.

Sedím na ozrutnom pni zrezaného buka. Poddávam sa nástojčivosti slnka, ktoré mi pomedzi konáre priviera viečka. Ťaženie dreva po kalamite a nakladanie na V3-esku je otrocká robota. Ale keď sa nás pred Vianocami zima opýta, čo sme robili v lete, už máme odpoveď. Teraz však auto odviezlo drevo do kláštora, a tak máme prestávku. Tu na pni je nenormálna pohoda, svieži závan lesa v príjemnom polosne mi listuje v myšlienkach. Prehrabáva správy posledných dní: Ako si užiť leto bez peňazí, Výfukových plynov pribúda, Máme tu civilizačný úpadok, Kanibal Suaréz dohral, Be zák bol chvíľu s pápežom, Babiša zachránil kamarát z Štb... atď...

Po všetkých, čo predstavujú reálnu moc v našej krajine, od politikov vládnej strany až po biskupov, sa k referendu nevyjadrili už len slovenskí mafiáni. Divím sa, že zatiaľ ešte nijaká „mafia friendly“ televízia nespravila reportáž o tom, čo si skutočný slovenský kmotor myslí o nebezpečenstve hroziacom tradičnej rodine. Veď by to nebolo prvýkrát. Ukázala by ho ako vzorného otca, ktorý si len ťažko dáva servítku pred ústa, čo sa „tých buzerantov“ týka, a obrázok by bol dokonalý.

Pre médiá to bola číra radosť: prezident Miloš Zeman, ktorému dav ukazuje „červené karty“ a hádže po ňom vajíčka, takže ho tajomník musí chrániť dáždnikom. Veľmi fotogenické! Táto pražská oslava 17. novembra je však udalosť, ktorá má viac vrstiev. Tou prvou, povrchnou a živočíšnou reakciou bolo uspokojenie, že Zeman zožal, čo zasial. Po všetkom provokovaní a podpichovaní z poslednej doby, po urážkach, po neuveriteľne obscénnom slovníku v Hovoroch z Lán v Českom rozhlase prišli ... vajcia. Priamo zvolený prezident dostal od svojich voliteľov priamu reakciu.

Tá správička zanikla v toku každodenných udalostí. Je zdanlivo zanedbateľná, ale aj tak ma zarazila. Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča. Rada usúdila, že „obsah príspevku porušil zákon, keďže sa nedržal požiadavky na objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov a oddeľovania názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru“. Sankciou má byť odvysielanie oznamu o porušení zákona tri dni po sebe pred tou istou reláciou. Toľko strohá správa.

Ranger Shelton Johnson sa mi v Yosemitskom národnom parku skromne ospravedlňuje, že má na náš rozhovor len dvadsať minút. Musí stihnúť autobus do mesta Mariposa na západnej strane Yosemite. Vždy, keď sa dá, cestuje verejnou dopravou.