V čase, keď pápež Benedikt XVI. ohlásil svoju rezignáciu, z Chrámu svätého Petra vychádzal francúzsky turista. Na otázku, čo na to hovorí, bez rozmýšľania odpovedal, že jeho to nezaujíma.

Dvadsať rokov trvala prvá Československá republika a navždy zmenila naše dejiny. Slovenská republika a zodpovednosť za vlastný štát nás mení ešte viac.

Každý týždeň si dávam záväzok, že tieto stĺpčeky budem písať skôr. Každý týždeň napokon píšeme dvaja – ja a môj priateľ časový stres. Každý týždeň zažívam v piatok okolo obeda jemné chvenie v žalúdku, večer sa mi už trasie aj dvanástorník (aj keď neviem, kde je). Každý týždeň majú na mňa grafici ťažké srdce, údajne niekedy nešetria na moju adresu ani riadnymi vulgarizmami, ku mne sú ale vždy milí. Každý týždeň mi Juraj Kušnierik posiela sms už vo štvrtok (Miško, píšeš?), potom v piatok (Nezabudni na ušiská), ešte mi aj zavolá.

Pápež Pius X. raz povedal: „Dajte mi deti do šesť rokov, a potom si ich už môžete zobrať“. Mal na mysli, samozrejme, to, že pre život každého dieťaťa sú rozhodujúce prvé roky života, prostredie, v ktorom žije, ľudia, ktorí ho obkolesujú a formujú.

Písanie o poézií je niekedy samo poéziou. Je to tak napríklad v denníkovom texte Petra Zajaca, ktorému dal podnadpis Poetický diár 2012.

FILM Konečná uprostred cesty (Réžia: Andreas Dresen, 2011) Nemecko-francúzsky film Andreasa Dresena je ponurý a silný. Hovorí o prítomnosti smrti v našich životoch. V jeho úvode sa hlavný hrdina Frank Lange (Milan Peschel), človek-milión, z dlhého lekárskeho monológu dozvedá, že mu diagnostikovali na mozgu zhubný nádor.

Na každom domácom zápase má vypredané. V Bratislave aj v širokom okolí vládne už niekoľko týždňov hokejová eufória, ktorá pripomína zlaté časy slovenskej reprezentácie. Ako je možné, že na nenávidený Slovan sa dnes chodia baviť fanúšikovia z celej krajiny?

Ak je jedným z poznávacích znakov úspešného divadla to, že ešte dlho po jeho zhliadnutí nad ním premýšľate, tak je Aischylosova Oresteia v réžii Rastislava Balleka na veľkej scéne Činohry SND mimoriadne úspešnou inscenáciou.

Slovenské dejiny ponúkajú príklady, keď sme sa prispôsobovali silným a správali sa ako sluhovia. Nájdeme však aj časy, keď sme boli odvážni a pestovali mentalitu orlov. O dvoch stratégiách prežitia Slovenska píše Milan Krajniak.

Slovenská spoločnosť sa v uplynulých rokoch prudko zmenila. Demograficky, kultúrne, nábožensky aj politicky. Lepšie povedané, kultúrne a spoločenské zmeny majú svoje politické dôsledky. V Bratislave, ktorá bola kedysi hlavnou baštou pravice (čo bol na európske pomery pomerne zriedkavý jav), vyhral posledné voľby ľavicový Smer. Primátorom mesta je ľavičiar Milan Ftáčnik. Mesto si žiada čoraz liberálnejšiu pravicu a predstava, že by primátorom hlavného mesta mohol byť tradičný katolík z KDH, je už zrejme takmer nereálna. Znamená to dve veci: buď sa pravica prispôsobí liberálnej Bratislave, alebo sa jej ako svojej doterajšej bašty vzdá a pôjde za konzervatívnejšími voličmi. Niečo podobné sa v minulosti udialo v Spojených štátoch amerických.