Slovenská spoločnosť sa v uplynulých rokoch prudko zmenila. Demograficky, kultúrne, nábožensky aj politicky. Lepšie povedané, kultúrne a spoločenské zmeny majú svoje politické dôsledky. V Bratislave, ktorá bola kedysi hlavnou baštou pravice (čo bol na európske pomery pomerne zriedkavý jav), vyhral posledné voľby ľavicový Smer. Primátorom mesta je ľavičiar Milan Ftáčnik. Mesto si žiada čoraz liberálnejšiu pravicu a predstava, že by primátorom hlavného mesta mohol byť tradičný katolík z KDH, je už zrejme takmer nereálna. Znamená to dve veci: buď sa pravica prispôsobí liberálnej Bratislave, alebo sa jej ako svojej doterajšej bašty vzdá a pôjde za konzervatívnejšími voličmi. Niečo podobné sa v minulosti udialo v Spojených štátoch amerických.

Maďarské pohromy maďarsko prežilo ťažké dni. Mrazivé počasie spojené s hustým snežením a silným vetrom spôsobilo výpadky elektrickej energie, nehody a smrť najmenej jedného človeka. Vyše sto ľudí utrpelo zranenia, súvisiace s vyčíňaním zimy.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.

„Celý šíry svet je len úzky most, nesmieš sa však báť!“ Piešťanský rabín stojí na pódiu s klezmer kapelou a spieva tieto fantastické slová v jednoduchom refréne. „To je židovská pesnička, ktorú učia spievať deti odmalička,“ vraví mi kamarát. „Niečo ako náš kohútik jarabý.“

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.

Chachaři a rajdy. Kratke zobaky. Bezručova Maryčka Magdonova. Banik, Buty, Nohavica. Jediné mesto s americkým príbehom v bývalom Československu, kde bohatstvo uhľobarónov a oceliarov vyrástlo na nesmiernej biede. Najnovší fenomén Ostravska sa volá Miloš Zeman, práve tu dosiahol najväčšie volebné zisky. Prečo?

Keď Terézia Vansová písala poviedku o nevinnej farárovej dcérke Julinke, ktorá sa chystala na svoj prvý vstup do spoločnosti, iste netušila, že raz sa budú za debutantky považovať aj ženy, ktoré sa v spoločnosti už dávno producírujú a majú dokonca deti.

Určite ste tú anekdotu už počuli: „Stretnú sa Čech, Žid, Rakúšan, Japonec a Avatar – čo to je?“ – „Prezidentská voľba v Česku.“

Pred sto rokmi bolo naše hlavné mesto jedným z najvýznamnejších centier svetovej vedy. Niekoľko vedných odborov tu prežívalo svoje vrcholy, zopár ďalších sa práve rodilo a niekoľko iných sa len chystalo zrodiť z mimoriadne žičlivého podhubia. Prečo na to nedokážeme byť hrdí?

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.