Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Prečo sa nedá naplánovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybártrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak.

Milujem slobodu. Pre dobro sveta som ochotný obetovať všetko. Ale všetko má svoje hranice. Predstavte si takú nehoráznosť. Pred desiatimi rokmi narazia nejakí „určite, ak to vezmeme zo správneho uhla pohľadu, spravodlivo rozhorčení ľudia“ do symbolu pyšnosti kapitalizmu, zomrie tam nejakých zopár tisíc ľudí a čo sa stalo? Nútia ma chodiť (vraj pre moje dobro) na letisku päť metrov bez topánok!

Bol som na svadbe mladej známej, ktorá si brala celebritného dídžeja. Krásny veľký stan, olivová záhrada. Prehodil som pár slov aj s Kate Mossovou a jej mužíčkom, sledovaný nesúhlasným pohľadom mojich dvoch detí a ich matky. Aix-en-Provence je krásne staré mesto, ale cez víkend je preľudnené.

V mojej rodine bol hudba stále prítomná, po byte sa stále povaľovali platne a kazety.

„Do teplého útočiska 214…“ Tak sa začínala jedna pieseň Silvia Rodrígueza, ktorá bola pre mňa v období mojej tínedžerskej prostoty len hádankou. Až kým mi raz tú vetu nevysvetlil jeden skúsený kamarát. Bola to adresa známeho havanského motela, kam páry chodili za rýchlou láskou v krajine, ktorá už vtedy trpela nedostatkom bývania.

Markíza a Joj majú novú hračku, s ktorou medzi sebou súperia. Sú to vlastné sitkomy, kde mala posledné roky výsostné postavenie hlavne Joj. K jojkárskym Profesionálom a Kutyilom túto jeseň pribudnú – Zita na krku na Markíze a až dva na Joj: Hoď svišťom a animovaný LokalTV. Aj keď by sa zdalo, že ide o jednoduchší žáner, nie je to pravda.

Tak ako jeho nedeľné zatknutie v New Yorku v máji, aj jeho návrat v nedeľu 4. septembra sa rýchlo stal „udalosťou víkendu“. Oslobodený bývalý šéf Medzinárodného menového fondu Dominique Strauss Kahn rýchlo ukradol pozornosť (nielen) domácich médií, ktorá sa točila okolo príprav primárok v klube socialistov.

Narodila sa v Holandsku, vyrastala v hipisáckej sufijskej komunite v Arizone, od roku 2006 žije v Bratislave a veľmi rada má Košice. Ľudia na Slovensku – na rozdiel od Holanďanov – podľa nej majú pocit, že verejný priestor je niečo cudzie. Fotografka Illah van Oijen.

Oliver Andrássy se v tomhle časopise pozastavuje nad zdánlivou nepříčetností europolitiků a zcela mrzoutsky dokládá, že za vše může většinová demokracie blbců, protože chudáci politici, mají-li uspět, tak se musí podprůměru přizpůsobit. Nevím, nevím.

Druhá svetová vojna ožíva a žije. V kluboch vojenskej histórie (KVH). Na Slovensku začali intenzívne vznikať po roku 1990, dnes ich je asi dvadsaťpäť, niektoré majú (zatiaľ) len dvoch členov, iné pár desiatok.