Súčasného trénera Košíc Rostislava Čadu 10. decembra 2006 nespravodlivo vyhodili z lavičky Slovana. Cez druhú prestávku štvrtého finálového zápasu tohtoročného hokejového play-off svoj tím namotivoval osobnou spomienkou na ten deň. A obrat v stretnutí bol na svete, Rovnako ako tri košické majstrovské mečbaly.

Neonacisti by mali byť pre uvažujúceho a civilizovaného človeka úplnou záhadou. Po hrôzach 20. storočia by sa vlastne nemali vyskytovať, lebo neexistuje jediný obhájiteľný dôvod, aby existovali. A predsa nám pochodujú po uliciach, hrdo sa hlásiac ku všetkým ľudským ikonám zla, ku všetkým poškvrneným symbolom, ku všetkým svinstvám, a ešte sa predvádzajú pocitom morálnej prevahy. A čuduj sa svete, mnohí ľudia im to žerú. Primnohí.

Oplatí sa do dnešných módnych rozhovorov o dvadsiatich rokoch slobody na Slovensku začítať. Dozvieme sa veľa nielen o tom, ako sme si ju predstavovali, ale aj kým sme boli.

Väčšina z nás vlastní zlato vo forme nejakého šperku, menšina vo forme mince (o forme korunky v ústach taktne pomlčíme). Tie mince aj tie šperky chováme v zvláštnej úcte. Je zdrojom tej úcty práve zlato alebo sú tie predmety cenné niečím iným? A ak niečím iným, tak čím?

Festival Dni starej hudby ponúkol tento rok poslucháčom sakrálnu hudbu stredoveku a renesancie. "Hudba je ozvenou nebies, hlasom anjelov, rajskou radosťou, nádejou výšin, organom cirkvi, spevom vtáčat, oddychom všetkých žialiacich a zúfalých sŕdc, prenasledovaním a zaháňaním diablov," napísal na sklonku stredoveku istý francúzsky poet a hudobník. Čím je pre nás hudba týchto vzdialených období dnes?

Už som si prečítal mnohé vysvetlenia, prečo je niekto na sociálnych sieťach. Tak teraz napíšem ja, prečo na nich nie som. Mám rád internet. Mám rád jeho možnosti, páči sa mi spojenie s celým svetom, veci fungujú ľahšie, mnoho vecí sa dá overiť, mnoho sa nedá ututlať. Vďaka diskusiám na rôznych fórach sa aj my naivní dozvedáme, s kým vlastne žijeme.

"Ja som Dick," podal mi v máji 1995 ruku velikán detektívok zo sveta dostihov a spolu sme vykročili žrebčínom v Topoľčiankach, kde sa celý vesmír skoncentroval do dôležitého detailu: kone akoby Dicka Francisa už dlhé roky dôverne poznali.Chlapík s prešedivenými vlasmi im zavše čosi pošepol do ucha, pohladil ich po chrbte, potľapkal...

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

Prosím si café latte, ale z nízkotučného mlieka. Predstavujem si, ako to nízkotučné čudo čaká, kým ho voľakto vypije a bude snívať o tom, aký je vysoký a chudý.

... je výzva života. Zvykneme si cez pery poľahky prechádzať, že na večné veky, až kým nás smrť nerozdelí, v dobrom i v zlom, v zdraví i chorobe, v daždi i vo víchrici... Však ženiť sa či vydávať, to nie je ako chleba požičať. Vraví sa v prísloví.