Pred niekoľkými rokmi ma moje obchodné cesty zaviali do Salt Lake City, hlavného mesta amerického štátu Utah. Potreboval som tam kúpiť internetovú doménu, ktorej vlastníkom bol chiropraktik Matthew Roller. Pred odchodom ma niektorí moji kamaráti z Arizony varovali, že v Utahu je veľa mormónov. Mormóni sú čudní, veľmi čudní, bolo ich typické vyjadrenie. A mňa premkli isté obavy.

Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

V dvojtisícových výškach je iný svet. Térynka, Zbojnička, Chata pod Rysmi aj približne dve desiatky ďalších vysokohorských chát v Tatrách majú fascinujúcu históriu aj súčasnosť. Ako sa žije v oázach ticha a slobody?

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Žiaci, a čochvíľa aj učitelia v týchto zemepisných šírkach, už majú po škole, začali sa prázdniny. Tie budú trvať až do konca augusta, od 1. septembra sa začne nasledujúci školský rok. Tak je to stanovené zákonom, a bolo to tak odjakživa, presnejšie, posledné dve a pol storočia. Napriek tomu je táto generácia žiakov a študentov (a učiteľov) možno posledná, ktorá to má presne rovnako nalinajkované. Vzdelávanie čakajú zmeny, v rámci ktorých sa škola bude musieť prispôsobiť alebo čeliť bazálnemu zdôvodňovaniu zmyslu svojej existencie.

Majstrovstvá Európy majú za sebou len prvé dve skupinové kolá, a tak by sme boli jasnovidcami, keby sme vedeli, ktorý z európskych tímov sa dostane do semifinále. No keď zoberieme do úvahy slávny bonmot Garyho Linekera o tom, že futbal sa hrá 90 minút a nakoniec vyhrajú Nemci, tak aspoň jedno mužstvo to má isté.

Na Slovensko dorazí máj a istým ľuďom zakaždým povlhnú oči. Začnú sa častejšie chytať za srdce a ťahá ich to súkať ódy na hrudkovitý, mazľavý syr, ktorý národ pod Tatrami volá už pomerne dlho bryndza.

V máji 1960 sa izraelským tajným službám Mossad a Šin Bet podarila jedna z najdôležitejších operácií v ich krátkych dejinách, keď v Argentíne zajali a neskôr do Izraela dopravili Adolfa Eichmanna, vojnového zločinca a hlavného organizátora nacistických vyhladzovacích táborov. Proces s Eichmannom v Jeruzaleme sa stal momentom zlomu vo vnímaní holokaustu.