Po poslednom videu Mariána Kuffu na našej stránke a mojej odpovedi naň sa strhla búrka reakcií. Na jej intenzite nebolo veľa prekvapivého, ale obsah je celkom poučný.

Takmer vždy, keď je nejaký pochod či demonštrácia, niečo ma vyrušuje, pričom vôbec nezáleží na oprávnenosti požiadaviek. Rušia ma múry.

Keď som sledoval dianie okolo odvolávania premiéra pre kauzu SPP, nemohol som sa zbaviť pocitu, že opozícia si nezvolila rozumný dôvod. Nie som ekonóm, no mám tri tézy.

Keď sa tu má niečo zmeniť, treba postupne otočiť bezútešné čísla z prieskumov. Ale obávam sa, že cestou nebude ani lepší program, ani mladosť a dokonca ani lepšie charaktery vyzývateľov Smeru.

„Urob Lampu s mladými ľuďmi o tom, prečo tu ostať žiť,“ povedal mi v piatok na Pohode Matúš Vallo z Pary a veľmi na tom trval. Akoby sám strácal rozumnú odpoveď.

Košičan, ktorý dobyl Bratislavu. Vstúpil do komunistickej strany, ale ešte pred Novembrom sa od režimu vnútorne oslobodil. Básnik, textár, prekladateľ z ruštiny, v poslednom čase najmä autor kníh rozhovorov s osobnosťami slovenskej kultúry. Tentoraz sme kládli otázky my jemu. Ján Štrasser.

Prečo sú MS v hokeji každý rok také sledované? A čo na nich hokejové národy láka až tak, že to vždy pritiahne Ovečkina, Šatana, Sedinovcov či Plekanca?

Väčšinou sa teraz píše o prvom roku súčasnej vlády, ale vzhľadom na jej jednofarebnosť bol trochu zaujímavejší prvý rok súčasnej opozície.

Smer nemá súpera, hlave štátu chýba rozmer, krajina stratila náboj a mnohí z nás nádej. Ale nie je to beznádejné. Iba treba pochopiť problém – a ten je ukrytý v slávnych voľbách z roku 1998.