Neviem, či je to natoľko aktuálne, ako za komunizmu alebo neskôr za Mečiara, ale vnímam renesanciu pocitu, že sa tu už zasa nič nedá. Počúvam, že sme stratili dynamiku, nápady a energiu na zmeny k lepšiemu. Karty – a vonkoncom nielen tie politické – sú vraj znovu nadlho rozdané, o najdôležitejších veciach rozhodujú stále najmä darebáci, vkus je poklesnutý a elita poplatná, tak čo tu má nadaný mladý človek vlastne hľadať?
Ak si odmyslím odpovede typu životnú lásku, rodinu a osobné šťastie, potom otázka Matúša Valla nie je ľahká. Lebo v krajine, kde je obranným postojom hŕstky najtvorivejších ľudí cynizmus, ideológiou lepších médií nihilizmus a elita je prostitútka, sa zmysel pre niečo spoločné hľadá sakra obtiažne.
Tak teda: prečo tu má mladý talentovaný človek po zahraničnej škole či pobyte znovu žiť? Prečo má svoj jedinečný život zviazať s krajinou, v ktorej mu pri troche šťastia pristávajú len polená pod nohami? A nemyslím teraz na mimoriadnych jedincov, ktorí musia ísť inde, lebo tu je im profesijne či kultúrne priúzko.
Neviem isto. Len hľadám odpovede: lebo práve dnešná kríza čohokoľvek spoločného je výzva, lebo sme za seba navzájom zodpovední, lebo sme tu doma?
Ak sme už fakt stratili zmysel pre spoločné dobro, pre novembrové veci verejné, a rozpadli sme sa na izolované záujmové ostrovy, sme zdraví invalidi. Ešte sme pomerne bezstarostní, ešte tečie v nemocniciach voda a chodia dôchodky, ešte nám chýba iba niečo neviditeľné, ale je to natoľko podstatné, že sa už nevieme pohnúť z miesta. „Jak chcete žít bez koní?" spieval kedysi Michal Tučný. Ako tu chceme žiť bez zmyslu pre spoločné dobro, pýta sa dnes Matúš Vallo. Pre toto nemá Slovensko reformy a náboj a príťažlivosť, nie pre Fica. Riešením preto nie sú voľby, ale niečo oveľa ťažšie.
Ale dá sa to. Ako to, že Peter Sagan napriek úbohosti podmienok športu doma očaruje celý cyklistický svet? Ako to, že slovenská Katolícka cirkev napriek všetkému zrodila Roberta Bezáka (a Vatikán Františka)? Prečo získal Handzuš Stanley Cup, prečo tu máme tím genetika Ľuba Tomášku, ľudí z matfyzu, ESET, Jaroslava Spišiaka a film Roba Kirchhoffa?
Pretože oni všetci si svoju cestu vyvzdorovali. Nie vďaka domácim pomerom, ale napriek nim. Ale tým tie neprajné, malé, zatuchnuté pomery po troške menia.
Matúš, asi zatiaľ len takto a pre toto sa tu dá ostať žiť.
Ak si odmyslím odpovede typu životnú lásku, rodinu a osobné šťastie, potom otázka Matúša Valla nie je ľahká. Lebo v krajine, kde je obranným postojom hŕstky najtvorivejších ľudí cynizmus, ideológiou lepších médií nihilizmus a elita je prostitútka, sa zmysel pre niečo spoločné hľadá sakra obtiažne.
Tak teda: prečo tu má mladý talentovaný človek po zahraničnej škole či pobyte znovu žiť? Prečo má svoj jedinečný život zviazať s krajinou, v ktorej mu pri troche šťastia pristávajú len polená pod nohami? A nemyslím teraz na mimoriadnych jedincov, ktorí musia ísť inde, lebo tu je im profesijne či kultúrne priúzko.
Neviem isto. Len hľadám odpovede: lebo práve dnešná kríza čohokoľvek spoločného je výzva, lebo sme za seba navzájom zodpovední, lebo sme tu doma?
Ak sme už fakt stratili zmysel pre spoločné dobro, pre novembrové veci verejné, a rozpadli sme sa na izolované záujmové ostrovy, sme zdraví invalidi. Ešte sme pomerne bezstarostní, ešte tečie v nemocniciach voda a chodia dôchodky, ešte nám chýba iba niečo neviditeľné, ale je to natoľko podstatné, že sa už nevieme pohnúť z miesta. „Jak chcete žít bez koní?" spieval kedysi Michal Tučný. Ako tu chceme žiť bez zmyslu pre spoločné dobro, pýta sa dnes Matúš Vallo. Pre toto nemá Slovensko reformy a náboj a príťažlivosť, nie pre Fica. Riešením preto nie sú voľby, ale niečo oveľa ťažšie.
Ale dá sa to. Ako to, že Peter Sagan napriek úbohosti podmienok športu doma očaruje celý cyklistický svet? Ako to, že slovenská Katolícka cirkev napriek všetkému zrodila Roberta Bezáka (a Vatikán Františka)? Prečo získal Handzuš Stanley Cup, prečo tu máme tím genetika Ľuba Tomášku, ľudí z matfyzu, ESET, Jaroslava Spišiaka a film Roba Kirchhoffa?
Pretože oni všetci si svoju cestu vyvzdorovali. Nie vďaka domácim pomerom, ale napriek nim. Ale tým tie neprajné, malé, zatuchnuté pomery po troške menia.
Matúš, asi zatiaľ len takto a pre toto sa tu dá ostať žiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.