Vhodili ste kabát, vyžratý od molí, a sveter bez gombíkov do kontajneru akejsi organizácie a máte dobrý pocit, že ste urobili dobrý skutok? Prinášame reportáž, ako funguje premyslená charita a zopár dobrých rád, ako obdarovať ľudí v núdzi, aby vaša pomoc mala zmysel a bola prijatá s vďakou.

Keď Alenka príde v krajine zázrakov na rázcestie, pýta sa Mačky Škľabky, ktorou cestou má ísť ďalej. Mačka odpovedá: To závisí od toho, kam chceš dôjsť.

Nedávno zosnulý americký ekonóm Gary Becker veril, že analytické nástroje ekonómie sa dajú tvorivým spôsobom využívať, aby sme sa viac dozvedeli aj o zdanlivo neekonomických oblastiach. Či už išlo o rodinu, diskrimináciu, drogovú závislosť, alebo kriminalitu.

Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.

Milí priatelia. Manželka ma obvinila, že som už dávno o nej nepísal, že či ma už nepodnecuje na hlboké úvahy o zmysle života a tak. „No reku, podnecuješ, podnecuješ, ale veď si mi zakázala spomínať ťa v stĺpčekoch,“ bránil som sa. „Zakázala, ale v správnej chvíli máš vytušiť, že by si už opäť mohol niečo napísať a spomenúť ma...“ Tak teda idem na to. S priateľmi často rozoberáme náboženské problémy. Vzrušujú nás tieto debaty, no nenachádzame žiadne odpovede. Ja katolík, kamarát protestant, ďalší známy pravoslávny. Pýtal som sa manželky, ktorá cesta je správna.

Nemusíte byť rodení optimisti ani flegmatici, aby ste pokojnejšie vnímali napäté situácie a zvládali úzkosť a nervozitu. Dá sa to aj naučiť. Zvládnuť stres pomôže Epiktétos, meditácia, moderná veda, oranžový lak na nechty aj žuvačka.

Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Tráviť Silvester, teda programovo najzábavnejší, najveselší, najoslavovanejší deň roka pri televíznej obrazovke môže byť výrazom číreho zúfalstva. Rovnako však môže ísť o výsostne racionálne rozhodnutie, akýsi osobný akt vzbury, ktorým jedinec dáva najavo, že všeobecné silvestrovské veselie sa ho netýka. Niet veľmi čo oslavovať.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Tak som si kúpil autíčko na diaľkové ovládanie. Už som jedno mal, pred vyše tridsiatimi rokmi, fakt drahý dar, asi z Tuzexu, neprežilo ani prvú jazdu, na konci chodby som neskoro zareagoval, dvere do pivnice neboli zatvorené, zrútilo sa zo schodov a rozbilo sa na márne kúsky. Až mi je trápne napísať, že išlo o jeden z najtraumatizujúcejších zážitkov z detstva. Ale dvere do pivnice už som potom nenechal nikdy otvorené.