Pozrela na mňa pohľadom, ktorý som u nej ešte nikdy nezaregistroval a začala: „Pozri, Štefko. Poviem to mužskou rečou, inak by si to nepochopil. To máš ako v manželstve. Jedni sa milujú klasicky, iní sa milujú v inej polohe, ďalší aplikujú kámasútru. Všetci robia inštitucionalizovaný sex, ale každý po svojom.“ Keď som tento argument predložil kumpánom v teologickej diskusii, stratili reč, argumenty i chuť prieť sa. Uznali, že ide o všeobecne platnú definíciu ekumenickej univerzálnosti. Dlho ma však mátal ten jej pohľad. Čo znamenal? Čo ním myslela? Kde som ho už len videl? Pred rokmi sme navštívili jedného významného srbského maliara v jeho ateliéri. Mal tam kruté vojnové výjavy vydriapané uhlíkom do papiera, šialené šmuhy znázorňujúce vojnu, havrany trhajúce mäso z tiel. V kúte stál zakrytý veľký portrét kvitnúcej krásnej ženy v stredných rokoch. Tam bol ten pohľad! Bola to maliarova manželka. Bol to pohľad plný lásky a láskavej zhovievavosti. Bol v ňom kus sklamania, prekvapenie i mnohé otázky. Niečo v zmysle – tak predsa je to pravda, že nikdy nedospeje... Teraz mám doma tri portréty mojej manželky od onoho maliara. Zo všetkých sa na mňa díva tým zhovievavým pohľadom. Chodím okolo nich po špičkách. Milí priatelia, pohľady žien sú detektorom našej mladosti. Kým nad nami krútia hlavou a ťukajú si na čelo, všetko je v poriadku!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.