Od udalostí na kyjevskom námestí Majdan uplynulo päť rokov, ale občas sa zdá, akoby to bolo dlhšie. Svet sa s vojnou na Ukrajine naučil žiť, prípadne predstiera opatrný optimizmus – veď nejako bude. Naozaj bude?

„Iné” názory, primitívny nacionalizmus a hulvátstvo sú (opäť) v kurze. Žijeme v dobe alternatívnych faktov a morálneho relativizmu.

Rozprávky o bájnom živote za vojnového slovenského štátu sú stále živou súčasťou nášho ľudového i politického folklóru. Paradoxne, čím menej pamätníkov tých čias ešte žije, tým je táto mytológia akoby vitálnejšia.

Prečo politici spochybňujú inštitúcie, ktoré majú chrániť štát? Sme už na ceste, po ktorej budeme viesť do táborov ľudí, s ktorými nechceme žiť? Čo je zakódované v génoch našej kresťansko-židovskej civilizácie?

Na ľade zaznělo: Cikáne! Vtedy tréner zavelil, že zápas nedohrajú a idú do šatne. „Žijeme ve 21. století a to, co se stalo v závěru, nás opravdu naštvalo. Proto jsme se rozhodli odvést tým do kabiny.“

Poznal som nekompletnú rodinu, matku a dcéru. Niekoľko rokov žili v prítmí dvojizbového bytu v Bratislave. Lenže pred trinástimi rokmi sa museli vysťahovať a poprosili ma, aby som im v tom pomohol.

V roku 2005 sa ma všetci pýtali, prečo to robím. Že som naivná a zaslepená. Vtedy ešte neexistoval pojem slniečkar. Že či neviem, ako nás všetkých okrádajú – cez sociálne dávky, cez dedinské ploty… že si mám skúsiť s nimi žiť.

Po vražde novinára Kuciaka a jeho snúbenice sa od Mariana Kočnera začali dištancovať najbližší ľudia. Spoločný pochybný biznis na Malte uťal aj jeho zať.

V krátiacich sa dňoch záveru leta badať akúsi zmenu tempa verejného života. Krajina zrazu žije iným hrôzostrašným čítaním než dovolenkovými detektívkami. Nuž, najväčšie obludnosti píše zase raz život. 

Európska komisia to uviedla pri príležitosti Medzinárodného dňa mládeže, ktorý sa koná 12. augusta. Dodala tiež, že mnohí mladí musia čeliť sociálnemu vylúčeniu, nekvalitnej zdravotnej starostlivosti či nerovnostiam medzi mužmi a ženami.