Milí priatelia, smrť, to vám je nevyspytateľná potvora. Má tisíc podôb. Desí, fascinuje, prináša úľavu, vysmieva sa našim plánom. Nechcem vás strašiť, ale skôr či neskôr si nás podá všetkých. V rámci prevencie niekedy premýšľam nad tou mojou smrťou. Aká bude? Dlhé roky som si sám seba predstavoval ako pokojne zaspávajúceho mudrca, ktorý s posledným výdychom odhalí najväčšiu všeobecne platnú pravdu o ľudskom bytí. Potom som zažil kolíziu na diaľnici.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Cestovateľ Ľudo Jambrich mi kedysi vysvetlil, že je zásadný rozdiel medzi cestovateľskými zážitkami, ak idete sám, v dvojici či vo väčšej skupine. Dvojica je najprirodzenejšia jednotka a dvojicu cestovateľov opačného pohlavia vníma okolie najpriateľskejšie. Pri stopovaní vám zastavia ako prvým a ľudia sa na vás budú najviac usmievať, lebo budú mať pocit, že o vás už niečo vedia: ste, skrátka, romantická dvojica na romantickom výlete. Je jedno, či je to pravda, a ak náhodou nie je, aj tak vás rýchlo prestane baviť to vysvetľovať. Ľahko sa dáte do kontaktu s miestnymi, ale ktokoľvek miestny predsa len začne byť v určitom momente trochu „navyše“.

Veci, ktoré nás nezaujímajú, hoci ich je asi viac ako tých druhých, zaujímavých, sú nezaujímavé len dovtedy, kým sú samy. Taká ropná plošina napríklad. Sama osebe možno disponuje nejakou oceľovou charizmou, aj dizajnová môže byť, ale kým je sama za seba, sotva zaujme. A podobne je to s väčšinou vecí, čo nás nezaujímajú. Umelecké diela napríklad. Taká Mona Líza, ak ma zhodou okolností práve ona nezaujíma, tak sa s tým nedá veľmi čo robiť.

Keď sa povie Brazília, znie to vo futbale ako božstvo, bájne mystérium, ako zhmotnenie imaginácie o kráse. Brazília – to je šiesty zmysel pre futbal, to je jogo bonito, nádherná hra, ktorá našla v krajine pod Kristovou sochou zasľúbenú zem.

Na schôdzi zdvihol ruku. Riaditeľ im povedal, nech hovoria na rovinu. Čo si myslia. Využil to teda na to, aby nahlas povedal niečo, čo v sebe už niekoľko mesiacov dusil. Začal hovoriť o nízkych platoch zdravotníckeho personálu, potom o špinavých priestoroch, nedostatku vody, poslednom rozbitom sterilizátore, a vôbec, o pretekaní a plytvaní vodou v celej nemocnici. Nezastavil sa a pokračoval ďalej o teple v čakárňach, keď sa do nich nahrnú pacienti a o nedostatku chirurgických nástrojov na sálach. Svoju reč ukončil slovami: „Toto sa nedá vydržať. Nikto to nemôže vydržať.“ Sála sa ponorila do nepríjemného ticha.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Indické voľby Také vysoké čísla sa v parlamentných voľbách inde na svete nevyskytujú. V Indii hlasovalo 537 miliónov voličov (rekordne vysoká účasť bola 66,38 percenta). Hlasovanie trvalo päť týždňov. Minulý týždeň volebná komisia oznámila, že zvíťazila koalícia opozičných strán pod vedením Nárendru Módího, predsedu Indickej národnej strany. V parlamente, ktorý má 543 kresiel, ich získala 325.

V týchto časoch sa niečo končí. Zrejme doznieva hodnotový systém prvej československej republiky. Z rozprávania našich starých rodičov si pamätáme spoločenský život, priateľstvá, lásky i sklamania tej doby. Naši rodičia zasa spomínali svojich stredoškolských i univerzitných profesorov. Pamätali si ich mená a väčšinou o nich hovorili s úctou a obdivom. Iste, v časoch komunizmu v tom bolo aj mnoho zidealizovaného, ale z toho rozprávania zaznieval hodnotový systém 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia. Naši stredoškolskí profesori, ktorí študovali v tej dobe, sa aj v čase komunizmu výrazne líšili od iných. Všetko zaujímavé, čo na humánnom poli v čase socializmu na Slovensku vzniklo, malo nakoniec korene v atmosfére prvej republiky. Naša generácia o tom počúvala, niečo sama zažila, ale tým sa táto skúsenosť končí.

Rok 1994, Hollywood si uťahuje sám zo seba. V ďalšom z prefabrikovaných parodických kúskov triafa priamo do svojej výkladnej skrine – na udeľovanie Oscarov®. Okázalú šou likviduje spôsobom sebe vlastným najväčší z hollywoodskych egomaniakov, policajný dôstojník a idiot so sebavedomým snajpra, Frank Drebin (Leslie Nielsen).