Doteraz sme si mohli myslieť, že zo štyroch predsedov koaličných strán sú traja extrémne bezškrupulózni ľudia a jeden je človek, o ktorého duševnom zdraví sa dá pochybovať. Dnes je jasné, že tie pochybnosti sa vzťahujú na dvoch z nich.

Práve som volala s najmladšou neterou. Dostala svoje prvé vysvedčenie. V podstate ešte neriešila otázku prázdnin, celý školský rok bol pre ňu hrou, ktorú mala rada.

Nikdy nemali byť učiteľmi. Pocit, že krajina potrebuje zmenu, ich však nakoniec pritiahol do základných škôl. Posledný júnový deň bude odovzdávať vysvedčenia aj desiatka učiteľov, ktorí ako prví absolvovali program Teach for Slovakia. Sú medzi nimi teológovia, politológovia, aktivisti aj manažéri. Ako sa po dvoch rokoch zmenil ich názor na vzdelávanie a školstvo na Slovensku? Dá sa učiteľstvo skúsiť len tak, na dva roky, a potom z toho vycúvať?

Existuje veľa trpkých ľudských osudov. Tento je jedným z nich. Marcel Strýko prežil krásny i tragický život. Keď prišla sloboda, ktorú tak veľmi miloval, zrazu sa do nej nezmestil.

Pozor, nepliesť si s Posledným samurajom. No aj v prípade historika, zakladateľa SNS, ktorý z nej kvôli Slotovi odišiel, aby potom viedol odbor NATO na ministerstve obrany, dnes opäť poslanca za SNS Antona Hrnka, ide o boj. Národný, teda svätý.

Prší. Pozerám sa, ako dopadajúce dažďové kvapky vytvárajú na terase malé bublinky. Ich život je krátky. Ani nie po sekunde zmiznú a nezostane po nich žiadna stopa.

V diplomatických sporoch medzi Berlínom a Ankarou existuje vedľajší aktér, ktorý si zaslúži pozornosť. Sú ním v Nemecku žijúci Turci. Ku komu sa priklonia ľudia, ktorých identity i lojality sú rozpoltené medzi dve krajiny?

Po dvoch mesiacoch prázdnin prichádza nový školský rok a s ním nové kolo vyjednávaní o platoch učiteľov. Vyjednávať budú minister s ministrom, odborári s ministrami, učitelia s odborármi. Budú sa vedieť dohodnúť?

Táto konštanta znie: „Jakmile ďábel, (který dnes mluví ústy establišmentu ) řekne – změňte si název a budete moci hrát dál to, co hrajete, je třeba říci – ne, nebudeme tedy hrát.“

Odkedy som začal prispievať do rubriky .knižnica, vedel som, že raz napíšem o knihe, ktorá sa do spoločenského týždenníka vôbec nehodí. O odbornej knihe, ktorá je pre väčšinu ľudí úplne nečitateľná. Prečo o nej chcem písať? Lebo si to zaslúži.