„Tak nám, pani Millerová, utiahlo Rusko kohútiky s ropou,“ povedal by dobrý vojak Švejk, keby si prečítal české noviny z posledných dní. „To viete, chcú nám odkázať, že keď tu budeme mať ten americký radar, nech nám aj ropu dodávajú Američania,“ dodal by a možno by sa aj múdro zatváril.

Náboženská viera prežíva vo svete, ktorý pre ňu nebýva vždy priaznivým prostredím. A nejde ani o konflikt ateistov a veriacich. Skôr o skutočnosť, že svet často šliape po všetkom, čo mu pripadá príliš „abstraktné“, a odmeňuje len správanie, ktoré pokladá za striktne racionálne.

Alfred Gusenbauer je minulosťou. Do dejín vojde ako jedna z najsmutnejších figúr Rakúska. Ako politik, ktorý už v chlapčenských časoch sníval o tom, že sa stane kancelárom, ale nikto mu neveril.

Vďaka tenisu prešiel celý svet. Vyhrával zápasy, neskôr trénoval a popritom budoval v Boldogu pri Senci svoju nádhernú záhradu plnú umeleckých artefaktov hneď vedľa tenisových kurtov. Prepadol kráse umenia a venuje sa mu dodnes ako manažér výstav a zberateľ.

V

Už dlhodobo úspešne odchádzajú za prácou do Veľkej Británie a

„Nezastavujte! Držte sa pri stene!“ v pravidelných intervaloch ma poháňa prísny hlas z megafónov v rukách čínskych policajtov, vždy keď spomalím. Som v Rokline skákajúceho tigra, na chodníku vysekanom do skaly vysoko nad riekou Yangtsi (Jang-c

Keď roku 1968 dokončili bratislavské krematórium, Dominik Tatarka o ňom napísal: „Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále, prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál: Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“

Poslednou výstrahou Brežneva Dubčekovi bola schôdzka v provinčnom pohraničnom mestečku Čierna nad Tisou v dňoch 29. júla až 1. augusta 1968. Žijú ešte pamätníci, ktorí hovoria o srdečnom ovzduší – navonok. O tri týždne prišli tanky.