Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viem, že je to dobrý film

.časopis .fenomén

Filmy nakrúca od detstva. Spolupracoval s Krzystofom Kieslowským a Filipom Bajonom. Bol jedným z prvých nezávislých filmových producentov v Poľsku. Medzi jeho najúspešnejšie filmy patria dokumenty Fotoamatér a Predjarie.

Produkoval napríklad filmy Je třeba zabít Sekala alebo Jahodové víno, ktorý aj režíroval. Práve vďaka nemu bolo dokončený film Jánošík. Dariusz Jablonski.
.ste režisér a scenárista. Ako ste sa stali producentom?
Filmy točím od štrnástich rokov, potom som chodil do filmovej školy, stal som sa asistentom Krzystofa Kieslowského. Keď som v roku 1990 končil školu, vznikla možnosť stať sa súkromným, nezávislým producentom. 
.čo vás na produkovaní lákalo?
Zdalo sa mi lepšie nečakať na svoje filmy v štátnych štúdiách, ale robiť si ich sám. Bol som jeden z prvých nezávislých producentov v Poľsku. Myslím, že na to mám dispozície: moju rodinu tvoria už sto rokov súkromní podnikatelia. 
.nechceli ste viac režírovať?
Od začiatku sa mi to darilo. Robil som s najväčšími režisérmi a robil som väčšie filmy, ako by som bol robil ako režisér. Myslel som si, že už nikdy nebudem režírovať. Až kým som v roku 1997 nerobil dokumentárny film o Lodžskom gete. Pripravoval som ho sedem rokov. Mal to robiť jeden z najlepších poľských režisérov, partnermi boli televízie ako Canal+, Arte, Mitteldeutsche Rundfunk a ďalšie. No a ten režisér urobil prvú verziu a nikto to nechcel. 
.nebolo to dobré?
Nebolo. Všetci mi hovorili: rob si s tým, čo chceš, ale my to nechceme. My chceme film, ktorý si nám sľúbil. Režisér povedal „Prepáč,” a odišiel. No a ľudia z tých televízií mi vravel „Veď ty si tiež režisér, bol to tvoj nápad, tak to natoč.” Nemal som inú možnosť, než to natočiť. Bol to veľmi úspešný film. 
.to bol film Fotoamatér?
Presne ten. Dostal asi 50 cien, kandidoval na Oskara a v Amerike sa distribuuje doteraz. Bola to trochu náhoda. Natočil som to úplne ináč, kompletne od začiatku.
.a potom?
Potom prišiel nápad od môjho priateľa a profesora, režiséra Filipa Bajona, aby som produkoval jeho film Predjarie. Bol to jeden z najúspešnejších poľských filmov za posledných dvadsať rokov. Mal rozpočet šesť miliónov eur, nakrúcali sme v Azerbajdžane aj v Moskve. Zobral som si úver z banky a bolo to hrozne riskantné. Ale videlo ho 1,8 milióna divákov v Poľsku. Tak som mohol vrátiť úver a ešte som na tom aj zarobil, takže to bolo super. No a tak sa moje režisérske projekty odkladali...
.na Slovensku bolo vysoko hodnotené Jahodové víno...
Už takmer dvadsať rokov máme spoločnosť Apple Production, kde sme doteraz natočili asi 20 celovečerných a veľa dokumentárnych filmov. Okrem mňa ju tvoria dve krásne a inteligentné kolegyne. Jedna je šéfkou produkcie, druhá šéfkou developmentu. No a ony mi povedali, aby som si nakrútil svoj film, že ony budú zatiaľ viesť firmu. Tak sme natočili Jahodové víno. Ten film je výrazom mojej stredoeurópskej vášne. Napísal to Andrzej Stasiuk a je to o Beskydách na slovenských hraniciach. Tak mi napadlo, že hlavnú ženskú rolu by mohla hrať Slovenka. Tak som ju hľadal a našiel som Zuzku Fialovú, ktorá je v tom filme úžasná. A hlavnú mužskú rolu hrá Jiří Maháček a ten je tiež skvelý. Bolo to dobré stredoeurópske stretnutie Čechov, Poliakov a Slovákov. 
.na Slovensku sa hovorí, že kinematografia je v kríze. Stále sa čaká na veľký film. 
Aj v Poľsku čakáme na veľký film. Problém je v tom, že sa zmenil „vzduch”. Na začiatku deväťdesiatych rokov sme mali predstavu režiséra ako talentovaného génia, ktorého všetci poslúchajú a vážia si ho. Zvláštne je, že vo všetkých stredoeurópskych krajinách tí starí majstri po roku 1990 neurobili dobré filmy.  Jancsó, Wajda, Zanussi, Menzel, Chytilová – boli ako kvety, ktoré vyrástli na otrávenej pôde. Keď ich presadíš do zdravej pôdy, prestanú rásť. V ťažkých časoch boli výborní, v normálnych už nie. Čakáme na ľudí, ktorí už nemajú komplex, ktorí nepovažujú kapitalizmus za problém, ale za normálnu situáciu. Zdá sa mi, že sa to stále zlepšuje. Páčia sa mi filmy Martina Šulíka a rád by som s ním točil. Alebo Jan Svěrák v Čechách. V Poľsku máme Dorotu Kedzierwskú alebo Andrzeja Jakimowského. Je to dobré. 
.prečo sa naše filmy nedokážu presadiť vo svete?
Nás problém je, že nás neakceptuje Západ. Nie sme exotickí ako Čína, Kórea alebo Irán. Sme „normalita” tak ako oni na Západe, len máme menej peňazí. Ale to nič. My nemáme hovoriť príbehy pre nich, ale pre seba. Pre Slovákov, Poliakov, Čechov a Maďarov.
.čím vás zaujal stratený film Jánošík?
Zaujal ma na samom začiatku. Je to história, ktorá sa týka obidvoch našich národov a možno aj Čechov a Maďarov. Chcel som byť koproducent toho filmu. Preto tam hrá Michal Zebrowski, preto tam bol od začiatku poľský zvukár a preto tam bola Agnieszka Holland a Kasia Adamik. Agnieszka má v Poľsku autoritu, je považovaná za záruku takéhoto filmu – možno aj preto, lebo žila mimo Poľska. Študovala na FAMU a celý život bola nezávislá, a nedá sa tak ľahko oblafnúť. 
.prečo ste Jánošíka neprodukovali od začiatku?
Chcel som byť pri tom. Dokonca vznikla možnosť, že by som si na to zobral úver, ale vďaka Bohu som to neurobil. To bola producentská intuícia. Keby som si bol vtedy ten úver zobral, tak tu dnes nie som. A ani Jánošík. Už sme pripravovali lokality v Poľsku, ale mali sme pocit, že finančná konštrukcia filmu bola trochu nebezpečná. Zdalo sa nám lepšie z projektu vycúvať. Reputácia producenta sa tvorí projektmi, ktoré urobil, ale aj tými, ktoré neurobil. Musí vedieť, do čoho nemá ísť. Nakoniec, tak je to aj v živote. Potom sme sa dozvedeli, že majú problémy, že nemajú peniaze. Povedali sme si, vďaka Bohu, že v tom nie sme. A prestali sme na to myslieť. 
.kedy ste sa k Jánošíkovi znovu dostali?
Jedného dňa prišla ku mne Agnieszka a Rudolf Biermann a hovorili, že nemôžu nájsť peniaze. Agnieszka mi ukázala materiál, ktorý bol nakrútený. A bolo to nádherné. Bola tam tá scéna s Táňou Pauhofovou na kopci, kde bežia s Jiráčkom po snehu a ona mu hovorí, že sa vydá za Krištofíka z dediny. To je nádherná scéna. Vo svetovom kine takáto scéna nie je. Lebo to je šialenstvo – vyjsť s kamerou na vrchol štítu a v snehu to nakrútiť. A dať do toho erotiku. Možno, že ten finančný problém vznikol práve z toho, že tam bolo viac šialenstva a menej kalkulácií. Ale ja tomu rozumiem. 
.aký ste mali vtedy pocit?
Mal som pocit, že sa ku mne vrátil projekt, ktorý ma zaujíma, je roztočený a je strašne ťažký.
.v čom bol ten projekt ťažký?
Keď sa preruší natáčanie filmu, všetci majú pocit, že s tým sa už nedá nič robiť, že to je prekliaty film. Už sa toho nechceme dotýkať a nedáme do toho žiadne financie. Takto rozmýšľajú hlavne ľudia, ktorí majú peniaze. Radšej ich investuje do niečoho, v čom má zaručený profit, a nie do Jánošíka, ktorý leží na zemi. Producent, ktorý to robil, s tým už nemôže spraviť vôbec nič. Môže to byť najčestnejší človek, ale s tým projektom mu už nikto neuverí. Môže prísť a dávať garancie, že to dotočí. Ale už raz garancie dával a nenatočil to. 
.napriek tomu vás to zaujalo...
Bol to pekný materiál a bolo to veľmi komplikované. Bol tam producent, ktorý mal so všetkými zmluvy, ktoré boli neuzavreté a nevyplatené. To je gigantický problém. Takých zmlúv tam bolo vyše tisíc. Hovoril som kolegyniam, že ma to zaujíma, ale ony o tom nechceli ani hovoriť. Keď som im však ukázal ten natočený materiál, zaujalo ich to. 
.aké boli vaše prvé kroky?
Dohodli sme sa tak, že to nezačneme seriózne robiť, kým to všetko neprejde právnická firma. Je jedna americká právnická firma, ktorá má kancelárie v našich štátoch a moje prvé kroky smerovali tam. Povedal som im, že nemám pre nich peniaze, ale ak skontrolujú všetky zmluvy a právne súvislosti a budeme film robiť, zaplatím im neskôr. To bola moja podmienka. Keby s tým nesúhlasili, nerobil by som ten projekt.  Oni však do toho išli a trvalo im rok, kým prešli cez všetky zmluvy a právne to očistili. My sme zatiaľ dohadovali podmienky, za ktorých by sme ten projekt robili. 
.aké to boli podmienky?
Bolo nám jasné, že to musíme točiť sami. Koprodukcia bola vylúčená – nedalo sa to urobiť tak, že ja zoženiem peniaze a dorobíme to spolu s Rudolfom Biermannom. Ja ho mám veľmi rád a vážim si ho, ale nedalo sa to tak urobiť, lebo by mi nikto neuveril. On by vyzeral ako podvodník. A ja tiež. Musel som mať stopercentnú istotu a musel som mať na papieri, že celý film je v mojich rukách. Na konci roka sme to mali hotové a podpísali sme zmluvu, na základe ktorej mi pán Biermann odovzdáva všetky práva, všetky stavby, kostýmy, natočený materiál a nedostáva za to žiadne peniaze. Podmienkou bolo len to, že film dotočím. Myslím, že to bola férová dohoda.
.takže ste mohli začať zháňať peniaze...
Naším hlavným partnerom bola poľská televízia. Tam sa však zmenil riaditeľ, hovorili nám, že by do toho aj išli, ale pri každom stretnutí znižovali sumu peňazí, ktorú do toho chceli dať. Keby nebolo Agnieszkynej tvrdohlavosti, nikto by ten film nebol schopný dotočiť. To, mimochodom, ukazuje, prečo je Agnieszka taká veľká režisérka: keď niečo chce, tak za tým ide s neobvyklou húževnatosťou, až kým sa jej to nepodarí. Písala mi maily, chodila za mnou, stále hovorila, že si na to stále rezervuje čas – a pritom mala ponuky od amerických producentov, ale ona ich odmietala s tým, že ešte stále nedokončila Jánošíka.
Už to vyzeralo celkom nádejne, no z projektu vycúvala poľská televízia. Našťastie práve vtedy vznikol poľký filmový inštitút. To bolo veľmi dobré. Vedel som totiž, že keď im ukážem natočené veci, bude sa im to páčiť a dajú na to peniaze. Potom do projektu vstúpilo ešte aj HBO Central Europe. 
.zo Slovenska nič?
Myslel som si, že keď budem mať väčšinu peňazí, obrátim sa na slovenského ministra kultúry, poviem mu, že už väčšinu mám a potrebujem len menšiu sumu a dúfal som, že mi pomôže. Ale bohužiaľ do dnešného dňa som zo Slovenska nedostal ani korunu či euro. To bol trošku problém, lebo tá suma nám ešte chýbala. Ja som im dokonca ponúkal zmluvu, že peniaze mi dajú až po natočení filmu. Ale nechceli. V roku 2008 sme sa už s kolegyňami rozhodli, že do toho dáme svoje peniaze a niečo sme dostali od Eurofilmu z Maďarska. 
.čiže natáčaniu už nič nebránilo...
Keď sme vedeli, že máme peniaze, zostávala posledná vec, ktorá to pre mňa celé mohla ukončiť. Na jar roku 2008 som prišiel do Bratislavy a stretol som sa s ľuďmi z pôvodného štábu – asistent réžie, strihač, osvetľovač, človek, čo robil efekty, pán Otčenáš, ktorý mal na starosti zbrane a  ďalší. Myslím si, že pocity ľudí sú najdôležitejšie a na Slovensku možno ešte viac. Preto som si povedal, že nepôjdem do toho, čo by ľudia nechceli. Tak som sa stretol s každým z nich a každému som povedal, že je celkom reálna možnosť, že to môžme dotočiť a spýtal som sa ich, či to máme robiť, alebo nie. To boli ľudia, ktorí do toho filmu dali všetko a neboli za to ani riadne zaplatení. Tešili sa na to, že svoj film uvidia, no nevideli ho. Každý jeden mi povedal, že do toho máme ísť. Viacerí mi povedali, že nechcú ani korunu, len chcú ten film vidieť. Pravdupovediac, mal som slzy v očiach. Vrátil som sa z Bratislavy s poznaním, že emócie, ktoré boli negatívne, sa zmenili. Vedel som, že to ľudia chcú.
.kedy padlo definitívne rozhodnutie?
V júni 2008. Sedeli sme Agnieszkou, mojím produkčným a s mojimi kolegyňami. Produkčný hovoril: „Nerobme to, je to nebezpečné.” Agnieszka povedala, že mi môže sľúbiť, že jej bude stačiť toľko peňazí, koľko máme, len to chce dorobiť. Bolo nám všetkým jasné, že ak sa v tej chvíli nerozhodneme, už to rozhodnutie nebude možné. Bol to posledný rok, keď mala Agnieszka čas, potrebovali sme scény v horách natočiť do konca septembra. Vtedy sme sa rozhodli, že do toho ideme.
.takže ste začali točiť...
Začali sme točiť s vedomím, že do filmu budeme musieť vložiť všetky naše peniaze, aby sme pokryli to, čo sme nemali zabezpečené. Keď už bolo všetko pripravené, pozvali sme hercov do Varšavy, spravili sme im mejkap a nafotili sme ich. Chceli sme vedieť, či sa nezmenili. A nezmenili sa. Bolo to úžasné. Prvý deň natáčania chodil Jiráček a Martinka v kostýmoch, ktoré nemali oblečené šesť rokov a hovorili: „To je zázrak! Toto je môj kostým!” Samozrejme, veľa kostýmov bolo zničených a bolo treba vyrobiť nové podľa natočených záberov. Podobne musel poľský architekt postaviť skvelé stavby, ktoré navrhol Fero Lipták. Všetci umelci, slovenskí aj poľskí, odviedli úžasnú prácu a ja im za to skladám obrovskú poklonu. Niečo také sa v histórii ešte nestalo. A dúfam, že sa už ani nestane.
.z rejme očakávate, že Jánošík bude úspešný film, na ktorý príde veľa ľudí...
Vieš, to je tak. Je jasné, že mám svojich partnerov a pre nich by som si želal, aby to bol najúspešnejší film, ako je možné. Aj pre našu firmu to je dôležité. Chceme, aby sa nám peniaze vrátili. Najdôležitejšie je však to, či sme urobili všetko, čo sme pre ten film mohli urobiť. A my – Agnieszka, Kasia, moje kolegyne aj ja – máme pocit, že sme urobili všetko. Točím filmy už veľa rokov a viem, že ten film je dobrý. Nie je to stredoeurópsky ale svetový film. Je otázka, či sa bude vo svete páčiť. Ešte dôležitejšia otázka je, či sa to bude páčiť nám – Poliakom a Slovákom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite