Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Milí priatelia, celoživotne sa vyhýbam tematickým príspevkom. Naivne si myslím, že budem nadčasový a moje postrehy pretrvajú. Napriek tomu ma niekedy atmosféra výročí či sviatkov prikvačí a ja neodolám. Tak dnes píšem článok o vianočných darčekoch. Neviete si ani predstaviť, koľko nezmyslov som už nakúpil svojim blížnym. Dokonca som aj nejaké veci vyrobil.

Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Milí priatelia, som milovníkom kníh. No viac ako knihy mám rád ľudí a ich príbehy. Niekedy to, čo milujete, zaplaví váš život viac, ako je dobré. V rámci nepripútavania sa k ničomu som zrušil svoju domácu knižnicu. Poviete si „barbar“, alebo použijete priliehavejšie „somár“, a máte pravdu, lebo presne to som (ale nie pre zrušenú knižnicu). Kým však hodíte kameňom, dovoľte, aby som vám svoje pohnútky objasnil. Mal som v izbe stovky kníh. Upadol som do bludu a zhromažďoval ich v omyle, že budem múdrejší, lepší a krajší. Nič z toho sa neudialo. Začal som hľadať príčinu nezdaru.

Milí priatelia, bola raz taká jedna baba u nás v Jure a tá mala dlhé nohy, dlhé vlasy a veľmi vysoké ambície. Bola staršia a strašne nedosiahnuteľná, v podstate aj neobsiahnuteľná a keby nebola taká konkrétne hmotná, bola by aj vzletne éterická. Nebola nejako extra štíhla. Bola skôr ten typ krv a mlieko, blond vlasy a kabelka. Žena, ktorá keď to v správnom momente nepodchytí, tak sa raz premení na matrónu, na ženštinu s klobúkom a pávími perami.

Milí priatelia, zo sveta prichádzajú hlavne zlé správy. Hlavne sú ohavne namierené na mier. Mierka deformuje realitu. Je to ako s tým človekom, ktorý je na sto metrov iba terčom, no vo vzdialenosti jedného metra je to bytosť, ktorá potrebuje objatie. Možno je to pravda, veď objatie potrebuje každý. Ale Pilát sa pýta: „Čo je pravda?“ a následne vydá Krista katom. Pravda sa ohýba v rytme gumených obuškov a viera sa nevyznáva, ale priznáva. Priznám sa vám, nedokážem o tom už počúvať, nieto sa na to dívať. Nevládzem.

Milí priatelia, na svete je mnoho krás a pôžitkov, no pre mňa majú najväčšie čaro vône. Aké to asi bolo, keď Boh stvoril vesmír a zrazu zavoňali zakvitnuté záhrady. Púčiky, lupene, kvety. Do toho pracovité včely a zlatý med. Sladký, lepkavý, voňavý. Hneď sa zliezli medvede na koštovku. Aké to muselo byť opájajúce, keď prvýkrát zmokla hlina a prvýkrát začalo zahnívať lístie v jeseni. A keď v lete zavialo od rybníka a keď sa k oblohe vzniesla prvá vôňa makovníka... To sa zalizovali aj anjeli!

Milí priatelia. V istej motivačnej príručke, ktorá mala čitateľov motivovať k tomu, aby si všetko pýtali zadarmo od vesmíru, som našiel aj jednu pravdivú vetu. Hovorila niečo v tom zmysle, že čokoľvek vieš, môže to byť aj úplná somarina, banalita, pseudozručnosť, vždy sa to budú snažiť využiť ľudia, ktorí to nevedia. Tí to buď reálne potrebujú, alebo to nepotrebujú. Tí, ktorí to nepotrebujú sú horší, lebo vás budú chcieť využiť len v rámci radosti zo zneužívania. Na túto múdrosť hodnú vidieckeho mystika som si spomenul pri jednom náhodnom stretnutí.

Milí priatelia, veľa sa hovorí o úlohe muža v spoločnosti, v rodine, v komunite, v práci. Prisudzujú sa mu rôzne roly, ktoré by mal zvládať. Zaznieva však aj kritický a varovný hlas, ktorý poukazuje na to, že muži západnej civilizácie sú čoraz menej mužní. Nie sú zženštilí, iba nemužní. Niektorí dokonca čúrajú posediačky! Namieste je otázka, čo robí muža mužom? Mohli by sme o tom filozofovať donekonečna a správnych odpovedí by pravdepodobne bolo niekoľko desiatok.