Ľudí, ktorí sa nechajú touto vakcínou zaočkovať, budú podľa jeho slov kontrolovať.

Najhoršia vec na pandémii je ubíjajúca neistota. Nevieme, či sa naši blízki nakazia a či budú bez následkov. Nevieme, čo nové naša vláda vymyslí a nevieme, či vládne opatrenia zaberú. Každá pandémia sa však pominie a čo sa týka tej súčasnej, zdá sa, že sa končí.

Zdá sa, že je rozhodnuté. Tým baranidlom, ktoré definitívne rozbije koalíciu, bude Slovenská informačná služba a jej skutočný šéf Boris Kollár. Nie, jemu v prvom rade asi nejde o to, aby dostal z väzby svojho kamaráta Pčolinského. Jeho skutočným cieľom je pád tejto vlády a predčasné voľby.

Martin Horička je spolupracovník .týždňa, jeden z autorov rubriky .história. Nedávno v tejto rubrike písal o Jánovi Ševčíkovi, zabudnutom nekomunistickom spojencovi komunistov. Teraz mu o tejto zvláštnej postave slovenských dejín vyšla kniha. Volá sa Gottwaldov demokrat.

To, čo sa deje v poslednom období v rámci bezpečnostných zložiek, začína zvonku vyzerať ako vojna alebo pomsta alebo oboje. Možno sa to týka iba zopár príslušníkov týchto zložiek, ale vrhá to katastrofálne svetlo na všetkých. Vrátane prokuratúry a súdov, ktoré majú, ak je to potrebné, bezpečnostné zložky brzdiť a vyvažovať. Kde sa stala chyba a kto je za to zodpovedný?

Na úvod treba povedať, že v polícii je veľa čestných a dobrých ľudí, ktorí doplácajú na tých, ktorí sa zapredali režimu.

„​Poslancov poznám, chodím pravidelne aj na kluby Za ľudí. Sú to ľudia, ktorí, verím, že chcú pre Slovensko dobré veci, a tie nás čakajú. Stojíme pred veľkými výzvami, budeme naďalej potrebovať silnú koalíciu,“​ povedal premiér pred stredajším rokovaním vlády.

Mladému študentovi Samuelovi pred rokom a pol diagnostikovali schizofréniu. Odvtedy podstúpil dva pobyty v liečebniach, dennú skupinovú terapiu a liečbu elektrošokmi. Naďalej berie lieky, navštevuje psychiatričku a denne bojuje s touto chorobou a vedľajšími účinkami liekov.

Obžalovanou tak ostáva už len posledná zo šestice Rómov v tejto kauze, Irena M.​

Každý rok sa na to teším. Musí fúkať pomerne silný severný vietor. Na neveľký vŕšok vedľa parkoviska pod Spišským hradom je to z auta pár minút. Vždy ma tam dobehnú spomienky, ako som sa tu učil lietať počas vychádzky z kňazského seminára.