Náš verejný jazyk je plný fráz o doháňaní, zaostávaní, o chvostoch a čelách svetového aj európskeho vývoja, o tých, ktorí posúvajú veci „dopredu“ (dobré), aj tých, ktorí nás vraj vracajú dozadu (zlé). No ako ten pokrok neustále doháňame, vždy znova sa zdá, že sme vykročili zlou nohou, že sme základ našej skvelej konštrukcie položili akosi chybne, alebo sa niekde po ceste „stali chyby“.

Premiér Heger na tlačovej konferencii po skončení poslednej koaličnej rady vyhlásil, že stále počíta s tým, že štvorkoalícia prežije. Vysvetliť toto vyhlásenie je možné len dvoma spôsobmi. Buď Heger žije v alternatívnej realite, v ktorej je Matovič normálny politik, alebo sa rozhodol strčiť na päť dní hlavu do piesku.

Za posledný polrok sme počuli: Ukrajinci sa nesmú brániť, lebo budú zničení, sankcie škodia viac Európe ako Rusku, Európa sa nesmie odpojiť od ruského plynu a nafty, lebo v zime zamrzne.

Bývalý frontman skupiny Black Sabbath na sociálnych sieťach priaznivcom povedal, že sa stále snaží zotaviť zo zranenia chrbtice, ktoré utrpel v roku 2019.

​V roku 1989 bola snaha o pravdu a lásku. Ako sa stalo, že dnes žijeme lož a neznášanlivosť? Slovensko v roku 2020 žiadalo zmenu – je šanca premárnená? Na Ukrajine sa rozhoduje, či silnejší môžu slabším ukradnúť územie a slobodu – rozumieme tomu na Slovensku? Dnes hovoríme najmä o percentách, projektoch a nových zoskupeniach, ale netvoríme spoločenstvo, dá sa to zmeniť?​

Keď počúvame Mozarta, Bacha alebo Wagnera, tak nám asi jedno, ako žili. A keby aj boli oni, alebo nejakí iní klasici odporní hajzli alebo dokonca vrahovia (aj taký známy skladateľ bol, volal sa Bartolomeo Tromboncino a zavraždil svoju manželku), z mnohých dôvodov nám to nebude prekážať.

V najbližších týždňoch a mesiacoch sa bude hrať o to, či protisystémové strany získajú v parlamente potrebnú väčšinu. Zneužívajú strach z toho, čo sa deje na Ukrajine. Ak sa im to podarí, tak môžeme zažiť slovenskú Buču na vlastnej koži.

S vodou tak už rok, so slnkom tak v zime, s vetrom pár posledných dní.

Od toho hrozného rána, v ktorom sa Slovensko dozvedelo, že pre svoje texty bol zavraždený novinár a jeho snúbenica, prešlo päť rokov. Bol to čas, v ktorom sa ukázalo, kto sme – v dobrom aj zlom.

Vyplýva to z publikácie Život cudzincov v ČR, ktorú ČSÚ zverejnil v stredu.