Tento mesiac uplynie 45 rokov, čo do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Nasledovalo 20 rokov „normalizácie“ ducha i celej krajiny. Z tých počiatočných čias mi v pamäti ostali tri svedectvá. Jednu moju známu navštívil slovenský kultúrny činiteľ a pri pohľade na budúcnosť povedal: „Budeme musieť klesnúť až na dno!“. Jeden dlhoročný politický väzeň mi zasa povedal: „Treba sa teraz zababušiť do kožucha a prezimovať.“ A Vlado Jukl nám mladým zdôraznil: „Čelom k masám! Dokiaľ nás nebudú tisíce, komunisti si s nami dajú ľahko rady!“

Lode z Kolbergu, čiže dnes Kolobrzegu, nemali ľudia na Bornholme veľmi v láske. Aspoň donedávna. Mnoho z nich totiž dodnes spomína, čo z tohto prístavu prišlo 9. mája 1945. Bornholm, najvýchodnejší ostrov Dánska, vtedy očakával pomerne pokojne koniec vojny. Nemecký veliteľ ostrova odovzdal kapituláciu britskému veleniu spojeneckých vojsk a čakal, že v priebehu niekoľkých dní prídu britské lode a on spolu s vyše desaťtisícovou posádkou a ďalšími tisíckami nemeckých utečencov poputuje do britského zajatia a do niektorej zo západných okupačných zón Nemecka.

Marek Stolarčík a ďalší moji lietajúci priatelia išli objavovať nepoznané hory Iránu. Mojich priateľov však v Iráne zatkli a pokladajú ich za špiónov. Prosím, pustite ich domov.

Časť rodiny mojej ženy Ludmily pochádza z Ukrajiny, z oblasti, pre ktorú sa vžilo označenie Volyň. Z mnohých detí, ktoré mali ukrajinská prababička a pradedo, zostala len Ludmilina babička a jej sestra, ktoré utiekli do Česka. Všetci ostatní zahynuli. Časť v dvadsiatych rokoch, keď sa krajinou prehnali boľševici a Pilsudského Poliaci, zvyšok za druhej svetovej vojny.

Po voľbách roku 2011 sa istý slovenský novinár opýtal, čo bude teraz so slovensko-maďarskými vzťahmi, keď oproti sebe stoja dvaja takí politici ako Robert Fico a Viktor Orbán. Obaja majú obrovské ego, obaja držia svoje strany pod prísnou kontrolou a radi usmerňujú priebeh udalostí bez opozičného názoru.

Ako milovníka čokolády ma lacné a v rovníkovej klíme väčšinou rozpustené supermarketové čokolády ťažko uspokoja. Ako Čechoslováka, odchovaného na čerstvom rannom chlebe, ma britský toastový chlieb priam uráža. Dobré syry nie sú v kenskej kultúre udomácnené napriek všadeprítomným stádam kráv, oviec a kôz. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som toto všetko a omnoho viac objavil v malom rovníkovom mestečku Nanyuki v podhorí Mt. Kenya.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Začína sa máj, blíži sa čas piknikov a polihovania na tráve. Málokto však tuší, že sa popri tom voľkaní medzi zeleňou dá aj celkom slušne najesť. Alebo minimálne si zaobstarať suroviny na jarný šalát.

Výnimočný aj vo svetovom kontexte je tým, akým spôsobom viac ako pol storočia vytvára fotografickú esej o jednom meste – industriálnej Ostrave. Po auguste 1968 na päť rokov emigroval do Kanady, živil sa ako robotník, no vedomý si následkov sa vrátil do normalizačného Československa. Dokumentarista Viktor Kolář.

Milí priatelia. Dnes sa zdá, že majú zelenú iba odroni, odkundesi, vykukovia a lumpi. Slušný človek stojí v kúte a pozerá, čo mu zasa padne na hlavu. Keď som ešte ako dieťa chodil u nás na cintorín, okrem malých hrobčekov, ktoré patrili umrlcom detí môjho veku a štvorcových náhrobkov, pod ktorými boli desivé urny s popolom, fascinoval ma nevýslovným spôsobom jeden velikánsky hrob.