Slovenská debata o druhom pilieri sa podobá tej nedávnej maďarskej o prezidentskom kandidátovi. Na meno nástupcu Schmitta si tam zatipoval každý. Celý čas mlčal iba majiteľ posledného slova.

„Toto nie je čas na bilanciu, toto je čas na bodku,“ znie prvá veta glosy Petra Zajaca z predpredminulého čísla .týždňa. Tiež mám pocit, že sa kamsi vytratila kontinuita na rok 1989, solidarita generácií, étos v politike. Príliš veľa marketingu, hier s médiami, gest a rečí.

Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ale boli to a sú len ľudia z mäsa a kostí.

Líder poľskej desaťpercentnej ľavicovej strany Janusz Palikot nedávno v poľskom parlamente vyhlásil, že „prišiel čas povedať Poliakom, že sa musia vzdať svojej poľskosti”. Keby líder francúzskych socialistov Francois Hollande povedal, že Francúzi musia rezignovať na svoju francúzskosť, alebo Ehud Barak z izraelskej laboristickej strany tvrdil, že Židia sa musia vzdať svojej židovskosti, bolo by to celkom isto ich posledné vystúpenie v kariére. Politik, ktorý by nahováral svojich rodákov, aby zradili svoju vlastnú národnú identitu, by musel v normálnom štáte s politikou skončiť.

Vláda jednej strany, ktorej budovanie Fico práve ukončil, preberie po Radičovej neľahkú štafetu: Čeliť výzvam krízy, dlhov a „európskeho projektu“, ktoré determinujú dnešok a predznamenávajú pre Slovensko turbulentnejšie časy, než za 22 rokov slobody zažilo.

Toto nie je čas na bilanciu. Toto je čas na bodku. O týchto voľbách sa popísalo všeličo. Napríklad, že ich výsledok bol spravodlivý. Možno že bol trestom pre stredopravé strany. Ale celkom iste bol nespravodlivý pre ľudí, ktorí nám dali v roku 2010 šancu. Bývalo to dvadsať rokov tak, že reformní politici burcovali voličov. V roku 2010 prvý raz naliehavo zaznel hlas reformných voličov a politici sa naň vykašľali. Premárnili sme túto šancu, trestuhodne, preto ten trest. Tie dva roky boli časom opotrebovaných politikov. Akoby všetky cnosti spotrebovali vo vlastnom egoizme a nevraživosti.

Knihy Giorgia Vastu Hmatatelný čas a Alessandra Baricca Emauzy, ktoré nedávno vyšli v českom, resp. slovenskom preklade majú spoločné talianskych autorov a komplikovaný detský svet.

Psychiater Péter Hunčík si nevie predstaviť svoj život bez medicíny. Aj v čase, keď robil v Prahe poradcu Havlovi, si bral služby aspoň cez víkendy. Teraz cez týždeň ordinuje v ambulancii a cez víkendy robí skupinové psychoterapie formou psychodrámy.

„Meno Maďar opäť bude pekné...“ napísal svojho času (asi pred 164 rokmi) Sándor Petőfi s nekonečným optimizmom. Nateraz o tom skôr pochybujeme. Pritom o nás hovoria azda všade. Značne skreslene a nepresne, čo znižuje hodnovernosť ešte aj oprávnenej kritiky. V titulkoch sa dočítame, že Maďarsko už nie je republika. Mudrci vôbec nečítali novú ústavu, z ktorej vysvitá, že výlučne používame len tradičný názov krajiny Maďarsko (Magyarország), ale štátna forma je aj naďalej republika.

Radi sa hráme. No hra nemusí byť iba výplňou času, ale aj výzvou, námahou, niekedy aj sklamaním, ktoré je však predzvesťou omnoho intenzívnejšieho víťazstva. Taký pocit som mala, keď som sa vrátila z návštevy Festivalu hier a zábavy, ktorý sa konal počas polročných prázdnin v Trnave.