Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Astronauti

.juraj Petrovič .časopis .lifestyle

Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ale boli to a sú len ľudia z mäsa a kostí.

Veliteľ Apolla 17 Gene Cernan pravidelne opakuje, že to nechápal. Keď predstavili jeho skupinu astronautov, stal sa z obyčajného skúšobného pilota americký hrdina. „Pritom som to bol stále ja, nijako som sa nezmenil! Zo dňa na deň som bol na titulke všetkých novín a časopisov.“
U sovietskych kozmonautov tento problém čiastočne odbúral režim. Ich misie boli tajné až do šťastného konca, ich osobný život boli predmetom utajenia dlho potom, ako s lietaním do vesmíru skončili. Aj keď kolujú rôzne zvesti o škandálnom správaní prvého človeka vo vesmíre, ide o nepotvrdené fámy. Absolvovali povinné verejné oslavy, aj Gagarin obletel celý svet v omnoho nižšej výške ako prvýkrát, aby propagoval výhody socializmu, ale tým sa to aj skončilo.

.sláva stúpa do hlavy
Vďaka otvorenej spoločnosti na druhej strane oceánu vieme oveľa presnejšie, čo spravila sláva s aktérmi vesmírneho programu. Čo spraví s vojakom, ktorý doteraz lietal na neodskúšaných strojoch a zrazu sa ľudia, médiá a politici idú potrhať len kvôli obyčajnej fotke s ním. Toto sa stalo každému, kto sa v 60. rokoch stal americkým astronautom. Nehovoriac o ženách, na ktoré slovo astronaut pôsobilo ako afrodiziakum.
Nekonečné trénovanie, 18-hodinový pracovný deň, lety po celej krajine, predštartová karanténa, žiadny čas na rodinu, na relax, permanentný a nikdy sa nekončiaci stres. Navyše rivalita medzi astronautmi, snaha byť najlepší, daná aj povahou skúšobných pilotov a snaha upútať pozornosť Deke Slaytona, ktorý bol konečným riešiteľom hádanky o posádkach pre Apollo. V takomto prostredí, navyše uprostred prebiehajúcej vietnamskej vojny, boja za ľudské práva, hnutia hippies, nepokojov a strieľania na univerzitách, vraždách politikov a ich stúpencov, nebolo jednoduché udržať sa pri zdravom rozume.

.astronauti na dôchodku
A potom sa niektorí naozaj dostali tam, kam sa v celej histórii ľudstva pozrelo len 24 ľudí. Nohou sa dotkli iného vesmírneho telesa. To nemohlo zostať bez následkov. Ani nezostalo. Z tohto pohľadu mal Deke Slayton asi najšťastnejšiu ruku pri výbere prvého človeka na Mesiaci. Uzavretý, plachý a nie veľmi komunikatívny Neil Armstrong bol skutočne veľmi dobrou voľbou. Jeho let a jeho výstup na povrch akoby nezanechali na Neilovi, dnes už 79-ročnom, takmer žiadne stopy. Po absolvovaní svetového turné sa usadil na malej univerzite, neskôr zastával niekoľko vedúcich funkcií v súkromných firmách a okrem oficiálnych akcií NASA sa prakticky nikde neobjavuje. Žiadne filmy, žiadne interview, žiadne prednášky, Neil si žije svoj život astronauta na dôchodku na svojej farme v Lebanone v Ohiu a za celých 40 rokov sa o ňom v médiách neobjavila ani jedna škandalózna informácia.
Nie tak Buzz Aldrin. Druhý muž na Mesiaci si prešiel peklom alkoholizmu, depresií, rozvodu a takmer spáchanej samovraždy, kým sa mu podarilo nájsť nový zmysel života. Aj mnohí ďalší doplatili na hviezdne povolanie v programe Apollo. Rozvody, osobné tragédie, neschopnosť nájsť nový zmysel života po tom neobyčajnom a neopakovateľnom zážitku, ktorým bola návšteva 400 000 kilometrov vzdialeného kusa skaly.
Nájdu sa však aj príklady toho, ako sa to dalo ustáť. A v pohode. Pete Conrad, ktorý považoval svoju prácu na Skylabe za oveľa dôležitejšiu, náročnejšiu a úspešnejšiu ako celý let Apolla 12. Pete sa až do svojej smrti v roku 1996 snažil naštartovať súkromné lety do vesmíru, venoval im množstvo svojej, na pohľad nevyčerpateľnej energie.
Al Bean, ktorý už pred svojím letom na Apolle 12 tajne chodil na kurzy maľovania, velil najproduktívnejšej posádke Skylabu a dnes maľuje krásne obrazy, v ktorých sa snaží zachytiť svoje pocity z návštevy Mesiaca.
Mike Collins, člen slávneho Apolla 11, ktorý bol dlhé roky riaditeľom National Air and Space Museum a neskôr podpredsedom  Smithsonian Institution a postaral sa o to, aby sa v ňom uchovalo čo najviac z histórie jeho letu a letov jeho kolegov.
Al Shepard, ktorý sa už pred svojím návratom do aktívneho stavu na Apolle 14 stal milionárom, Ken Mattingly, ktorý sa nakoniec dočkal svojho letu na Apolle 16 a zalietaval Space Shuttle, Gene Cernan, ktorý bol vždy výborným rečníkom a ktorý dodnes prednáša po celom svete o svojich zážitkoch, aby v ľuďoch povzbudil to, čo považuje za dôležité – ochotu objavovať, posúvať hranice poznaného, odvahu a pripravenosť urobiť ďalší prvý krok.

.stojí to vôbec za to?
Preč sú časy, keď chceli byť všetci chlapci kozmonautami. Mená ako Eileen Collins, Ken Boversox, alebo trebárs Oleg Kononenko sú pre väčšinu ľudí neznáme (všetci lietali na raketoplánoch, prípadne boli, či práve sú posádkou ISS). Mladým už nehovoria nič ani mená ako Gagarin, Leonov alebo Armstrong. Kto vie, že nad hlavami nám krúži vesmírna stanica veľká ako malý panelák, na ktorej je už tridsiata posádka? Záujem o lety do vesmíru je čoraz menší, stali sa rutinou, ktorú vezmeme na vedomie vo večerných správach, pokiaľ sa práve nestala nejaká katastrofa. A ak sa nejaká stane – naposledy a dúfajme, že nadlho to bola havária Columbie pri návrate na Zem – len sa množia otázky, či je vôbec takéto riskovanie potrebné.
Dnes máme úplne iných hrdinov, ak vôbec nejakých. Správy o redukcii vesmírnych programov nie sú potešujúce. Raketoplány skončili, budúcnosť amerického vesmírneho programu je neistá, ruskí kozmonauti zatiaľ lietajú, ale tu zas nevidieť žiadny pokrok, žiadnu snahu lietať pre poznanie, nielen za peniaze. Zostáva len veriť, že iskra poznania niečoho nevídaného sa opäť objaví v oku niektorého astronauta a bude znamením, že niekto opäť raz urobil malý krok pre človeka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite