Úvodný zápas sme si pozreli z miest neďaleko televíznych kamier, z ktorých sme sledovali už prípravné zápasy. Po prekvapujúcom víťazstve Nemcov 2:0 nad Rusmi sme skočili na polievku a nejakú bagetu.

Občas sa vo mne moje libertariánske ja svári s mojím konzervatívnym ja. Väčšinou si však nažívajú v zhode a teraz, keď sa na nás zo všetkých strán valí vuckárska kampaň, sa sestersky objímajú.

Ukrajinci v tom majú jasno. Vojne proti doneckým a luhanským separatistom, za ktorými stojí Rusko, hovoria antiteroristická operácia (ATO). Prinášame svedectvo z prvých línií v okolí strategického mesta Mariupoľ na juhu Donbasu.

Slovenská akadémia vied bola koncom mája vystavená surovému útoku. Za pôvodcu tohto útoku je všeobecne považovaný bývalý predseda tejto akadémie Jaromír Pastorek. Ale prečo by nejaký vedec vedome škodil vlastnej inštitúcii?

Prítomnosť mamy v mojom živote bola vždy silným argumentom Boha o jeho láskavej starostlivosti. Mama je predsa ostrovom, kde sa dá kotviť, keď nás bičujú životné búrky. Áno, poznáme aj pojem krkavčej matky. Reportáže o nich v televíziách sú vždy sprevádzané trápnou poznámkou, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov. Inými slovami, teraz všetci hľaďte na obrazovku. Ale spomedzi všetkých je minimum takto zlyhávajúcich mám.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Historická mapa Hviezdoslavovho námestia sa v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí spája so vznikom a zánikom štátov, so zápasom proti potláčaniu náboženských a občianskych slobôd, no to námestie bolo aj svedectvom násilia, nevraživosti a nenávisti, rasovej, národnej, triednej. Námestia, ktorých osudy sú spojené s dejinami obce a mesta, krajiny a štátu, majú takú podobu, akú majú spoločenstvá, ktoré sa na nich zhromažďujú, manifestujú, demonštrujú, protestujú.

Tak sa niekedy pýtam sám seba, prečo som o tom nikdy nepísal? Nie, nie je to v tom, že by som na tú dobu chcel z hlavy vytesniť všetky spomienky. Veď sa mi vlastne nestalo nič hrozné. Iba mi rozmlátili auto a z obavy o bezpečnosť som mojich blízkych presťahoval do Prahy. Pol roka ich strážili policajti a nebolo to nič príjemné. Prežil som to a prežila to aj moja rodina. Pravda, boli tu však aj takí, ktorí neprežili.

Od piatka večera uvažujem, čo ma na správe o dolapení Bakiho Sadikiho zaujalo najviac. A opakovane prichádzam k tomu, že viac ako o osobu (drogový díler) ide v mojom príbehu o miesto (Kosovo). Vysvetlím prečo.

Počas minulého a tohto týždňa sa traja moji kolegovia – Jaro Daniška, Martin Hanus a Jožko Majchrák – vyjadrili vo svojich blogoch k odvolaniu arcibiskupa Bezáka. Všetci traja volili uvážlivé slová, ale medzi riadkami to pre Roberta Bezáka nedopadlo práve najlepšie. Tak sa pokúsme ísť ešte o kúsok hlbšie a pozrime sa, čo sa dá prečítať medzi „medziriadkami“.