KNIHA Pišta Vandal: Prototyp Eva (Limerick, 2012) Literárne spracovania dramatického, apokalyptického zápasu medzi človekom, hriechom a Bohom majú dlhú a pestrú históriu: od výborných diel Danteho, Miltona, Komenského, Johna Bunyana, Bulgakova či C. S. Lewisa až po dobre mienené gýče, medzi ktorými patrí Youngova Chatrč medzi tie lepšie kúsky. A potom je tu hard-core apokalypsa Prototyp Eva Pištu Vandala, metalistu a pankáča, autora duchovnej poézie aj Havinkovho hovienka, Pekelnej muziky aj životopisu misionára Karola Nižňánskeho.

Asi si väčšina z vás nedokáže predstaviť, čo je to existovať takmer tri týždne bez teplej sprchy. A existovať bez nej v Himalájach na konci novembra. Aj keď väčšina minihotelíkov na treku okolo Annapurny sľubuje „hot shower 24 hour" márne vysvetľujem svojim turistom, že je to „poloodrb“ a znamená to, že prevádzkar má jeden minipidi solar panel a teplú sprchu schytajú maximálne tak prví traja ľudia, čo prídu, a aj to len pred treťou hodinou, kým ešte svieti slnko. Ja už som sa tými rokmi tu naučila neumývať. Čovek, ktorý sa chce v Himalájach stále umývať, zaručene ochorie. Či už mu ide teplá voda, alebo nie. Týždeň vydržím v pohode, merino vlna nesmrdí a prach sa dá oprášiť.

Ctižiadostivý, sebastredný, pracovitý a v spore takmer s celou svojou generáciou. Jeho konkurentom nebol nikto menší ako Ľudovít Štúr či Jozef M. Hurban. Nepodľahol ich charizme, kritizoval ich, sporil sa s nimi, a stal sa tak outsiderom štúrovskej doby. Napriek tomu neupadol do zabudnutia a dnes je možno zaujímavejší ako mnohí z tých, ktorí ho vysmievali. Narodil sa pred dvesto rokmi. Jonáš Záborský.

Zdá sa, že 23 rokov po novembri 1989 je školstvo konečne „in". Ešte nie v zmysle vnímanej kvality či dotiahnutých reforiem, a dokonca ešte stále nie ani v zmysle priorít ? ale aspoň v zmysle pozornosti, ktorú sektoru školstva začína venovať verejnosť. Je to prvý malý krôčik. Prispel k tomu azda aj nedávny štrajk škôl, aj ten však odráža širší trend. Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?

Tak znela reakcia väčšiny ľudí na správu, že Nobelova cena za mier sa tohto roku udeľuje Európskej únii. Pozoruhodné na tom bolo, že údiv prenikol úplne naprieč politickým spektrom. Divili sa eurooptimisti aj euroskeptici, jedni i druhí zahlcovali sociálne siete smajlíkmi, ROFLíkmi, otáznikmi a rôznymi viac či menej publikovateľnými skratkami. A priznajme si, kto si v prvej chvíli po vypočutí tej informácie (navyše mierne v predstihu pred oficiálnym oznámením výboru, pretože informácia príhodne unikla do médií) nepovedal: „To musí byť nejaký hoax“? (Pekne po slovensky ? kačica.)

The Cure: Disintegration Fiction, (1989)

Nedôstojná voľba nový riaditeľ Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) opäť nebol zvolený. Kandidát SaS Vladimír Klimeš získal len 39 hlasov. Pred voľbou ho síce podporili strany Ľudovej platformy, no nezískal hlasy Smeru ani Obyčajných ľudí. Pre Igora Matoviča bol Klimeš straníckou nomináciou, a tie považuje líder OĽaNO za skorumpované.

Keď ma nedávno zopár filmových producentov zavolalo do Berlína, ako vždy som sa tam vybral s veľkou radosťou. V Berlíne som v roku 1997 študoval, a keď ma na mojom slovenskom sídlisku pochytí veľký smäd po kultúre, najradšej ho chodím uhasiť do berlínskych divadiel. Za tie roky som sledoval, ako tu vyplienili celé dejiny drámy, ako sa texty vzdialené od divadla, od Deleuza po Dostojevského, dostávali na scénu, a videl som jedného tanečníka, ako holubici prehryzol hrdlo.

Keď odvolali Silviu Hroncovú z postu riaditeľky SND, zrušila som na protest svoje dlhoročné divadelné permanentky. Vďaka nim som pohodlne videla krátko po premiére všetky nové predstavenia. Myslela som si, že budem chodiť do SND aj bez permanentiek, že si kúpim lístky na tie predstavenia, ktoré ma zaujímajú.

Zapla som televíziu a videla ženu, ktorá práve rodila. Bola v nemocnici, vďaka kamere to videl celý národ. Hlas redaktorky pritom hovoril o vývoji počtu narodených v minulom roku. Rozmýšľam, či sa niekto tej ženy spýtal, či ju môžu nakrúcať počas pôrodu. Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že nie.