Knihy dokážu byť nesmierne rôznorodé a v mnohom sa líšiť, či už svojou veľkosťou, obsahom, alebo hodnotou. Jedno však majú spoločné: rovnako voňajú. Tie staré však úplne inak ako tie nové.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Puškinov dom Andreja Bitova a Pochovajte ma za lištu Pavla Sanajeva. Rozsiahly, členitý román a jednoducho napísaná novela. A predsa majú niečo spoločné.

Sú mladí, sympatickí, šikovní, celý život pred sebou, len to vyzerá, že bude podstatne kratší, akoby si priali. Lyrická kráska, mrcha roztlieskavačka, holohlavý detský rakovinový veterán, cool Afroameričan, chlapec v kóme a hispánsky mladík vnútiaci sa do starostlivosti špičkového onkológa priamočiarou lsťou majú len relatívne málo času na to, aby pochopili, o čom život skutočne je. Klišé? Donebavolajúce, citlivejší kritik už si viaže mašľu. Ak je navyše vševediacim rozprávačom seriálu z nemocničného prostredia chlapec v kóme, aj menej ostrieľaný televízny divák môže očakávať poriadne hranie na city a emocionálne vydieranie.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Druhá svetová vojna sa pre mňa začala v pohodlnom vidieckom hoteli v západnom Devonshire. Rodičia v mojej súkromnej škole v Hertfordshire dostali oznámenie, že vyučovať sa bude „zatiaľ“ v Devone, ďaleko od hrozby nemeckých bômb a invázie.

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.

Andrej Sládkovič v ľúbostnej básni Marína pripodobnil dvojicu zamilovaných k Božím plameňom, kvetom na chladnej zemi a k drahým kameňom. Nevieme, ako je to s Božími plameňmi, ale vieme, že kvety a drahé kamene majú všeličo spoločné – napríklad neuveriteľnú pestrosť farieb.

Všetci si pamätáme školské jedálne z detstva, plné hliníkových príborov a zamračených kuchárok. V rodinnej jedálni u Lenky si však potrpia na príjemné prostredie. Jej zamestnancom sa vraj lepšie pracuje, lebo sa majú neustále na čom smiať.