Je to divné, ale je to tak. Po desiatich rokoch brázdenia tretieho sveta ma vetry zaviali do Ameriky. A som užasnutá a prekvapená. Možno je to tou perspektívou – často sa na rozdiely v kultúre nepozerám ako Slovenka ale ako Nepálčanka. Makodrapy pri brehu kazera Michigan mi vyrazili dych úplne rovnako ako prvý pohľad na osemtisícovky. Tento pohľad ma síce nenaplnil žiadnym pokojom, ale bol rovnako šokujúci a euforický.

Asi je to tými jarnými prázdninami, že v Bratislave akoby na týždeň zastal čas. Rodičia školopovinných detí zrušili všetky stretnutia a ak mohli, vypadli niekam lyžovať. Zdecimované zvyšky Bratislavčanov zhľadúvajú, kam by sa podeli. Ani žiadne zaujímavé premiéry sa nekonajú, ja preto pokračujem vo svojom programe doháňania restov.

Písal sa rok 1801, keď si bratia John a James Chivasovci v prístavnom mestečku Aberdeen na východe Škótska otvorili malý obchod a pod menom Chivas Brothers začali miestnu elitnú klientelu zásobovať lahôdkami z celého sveta – kávou, exotickými koreninami, najkvalitnejším vínom a likérmi, no predovšetkým tými najlepšími škótskymi whisky.

Sú tie účty pravé? Boli peniaze, ktoré údajne poberal aj dnešný španielsky premiér Mariano Rajoy, vyplatené? Je to len sprisahanie proti nepopulárnej vláde? Rajoyovi prívrženci sú toho názoru. Španielskom však otriasol mrzký škandál, ktorý akoby potvrdzoval, že ryba smrdí od hlavy.

Marek Kerles je spravodajca Lidových novín na juhu Česka. Okrem toho, že sa skvelo vyzná vo všetkých zákrutách sporu o výrub či nevýrub kôrovcom postihnutých lesov v Šumavskom národnom parku, v zákutiach juhočeskej politiky, v Temelíne, v sporoch o značku Budvar a v ďalších témach, ktoré by mal ako juhočeský patriot a spravodajca veľkého denníka sídliaceho v Prahe ovládať, číta Marek Kerles aj rakúske noviny. Číta ich takmer denne a ja ho podozrievam z toho, že si ich azda za tými hranicami aj kupuje. V Rakúsku má veľa známych, od hornorakúskych politikov až po rakúskych vyhnancov z Česka a českých sociálnych demokratov vo Viedni.

Výťah zahučal a ozvalo sa kvílenie, ako keby sme pri tej bleskovej ceste šikmo nahor niekoho prešli. Hore to však vyzeralo, akoby sme vystúpili v raji. Milá mladá žena od nás prevzala kabáty, rovnako milý čašník nám dal na výber z niekoľkých krásnych miest a skoro rovnako rýchlo ako ten bleskový výťah nám priniesol aj jedálny lístok. Boli tam iba jedlá s prapodivnými názvami a s cenami, ktoré neboli jednomiestne. A nápoje tu neboli vôbec. Zbystril som pozornosť a rozmýšľal som, či to nevzdám. Okolo nás však bol krásny, v romantickej hmle sa strácajúci výhľad a moju ženu očaril rovnako ako mňa, tak som len odkryl karty.

Silvio Berlusconi. Idol. Ikona. Vzor. Diabol. Magnát. Satyr. Bakchus. Slaboch. Silnoch. Čertisko. Terč. Lovec. Ale zrejme nikdy korisť. Tou boli všetci tí, ktorí si mysleli, že ho ulovili.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Predstavte si, že si vychutnávate šunkovú bagetu kdesi na železničnej stanici a zrazu vám spadne na zem. Ak veríte tomu, že na ňu nestačia naskákať mikroorganizmy zo zeme, keď ju zdvihnete skôr, ako ubehne päť sekúnd, tak patríte medzi tých 63 percent ľudí, ktorí vyznávajú takzvané päťsekundové pravidlo.

Konštantínopol, druhý Rím, padol v roku 1453. Zničila ho prvá veľká delostrelecká paľba v dejinách, ktorá navždy zmenila vojenské dejiny. Začiatkom roka 1452 prišiel do Carihradu uhorský odlievač diel, volal sa Orbán a hľadal šťastie na cisárskom dvore. Ako jeden z narastajúcej skupiny technických žoldnierov, ktorí núkali svoje remeslo po celom Balkáne, ponúkol cisárovi Konštantínovi XI. jedno z najväčšmi cenených umení tých čias: schopnosť odlievať veľké bronzové delá.