V miestnosti sedí v kruhu pätnásť ľudí. Deviati majú tepláky, šiesti biele plášte. Čo cítite? – pýta sa lekárka pacienta. Hnev, – odpovedá. A to je pocit! Do zajtra ho naplňte obsahom, – vraví lekárka. Na papier? – pýta sa pacient. V psychosomatickej klinike Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, jedinej svojho druhu na Slovensku, sa začína skupinová terapia.

V poslednej časti stručného abecedného prehľadu účinkujúcich na tohtoročnom festivale Bažant Pohoda nám zostali ešte písmená medzi T a Z.

Niekoho to straší, niekoho vábi a niekto tomu nevie odolať.

„Reformy, ktoré sa začali, sa neskončili. Vážený pán exminister, prebrali ste rezort, kde reformy, po nie celkom uvážených zmenách, zanechali najviac stôp. Som presvedčený, že Vaša činnosť v tomto rezorte priniesla aj úspechy, no nepodarilo sa vám dokončiť to, čo ste si predsavzali.“

Keby by mala potomkov a keby sa jej románov ešte týkal autorský zákon, tak za neustále reedície a za filmovacie práva by dediči inkasovali toľko, že by svojím príjmom zatienili aj autorku Harry Pottera. Akurát že nemala priamych potomkov a je mŕtva takmer dvesto rokov.

Všetci stojíme v rade na autobus, nálada je výborná. Prichádza pani v modrom, s ňou taký chutný psík, vyzerá ako typický dedinský dobrácky mix.

Slovenská rodina sa výrazne mení: ešte nedávno bolo normou mať deti dve, dnes je normou už len jedno dieťa. Slovensko sa tak mení na národ jedináčikov. Aké to bude mať pre náš život následky? Staneme sa národom egoistov, ktorí myslia iba na seba?

Hoci jej otca väznili komunisti, tvrdí, že mala šťastné detstvo. Hoci prišla do Európskeho parlamentu s