„Reformy, ktoré sa začali, sa neskončili. Vážený pán exminister, prebrali ste rezort, kde reformy, po nie celkom uvážených zmenách, zanechali najviac stôp. Som presvedčený, že Vaša činnosť v tomto rezorte priniesla aj úspechy, no nepodarilo sa vám dokončiť to, čo ste si predsavzali.“
Týmito slovami uviedol prezident Gašparovič referentské rekviem venované výmene ministra Valentoviča.
Prezident, ako vždy, neprekvapil myšlienkovým odkazom. Vtipné boli slová o TOM, že sa nepodarilo dokončiť to, čo si Valentovič predsavzal, pretože reálne si Valentovič nepredsavzal nič a nič sa nedá ani začať, ani dokončiť, ani nedokončiť.
Ubehli viac ako dva roky vlády Roberta Fica. Ľudia si zvykli na iný štýl vládnutia a iný štýl komunikácie. Prv, než začneme hodnotiť kroky, ktoré nová koalícia urobila, sa však musíme vrátiť do obdobia konca druhej Dzurindovej vlády. Začiatok tohto konca bol primárne zapríčinený požiadavkou KDH na odchod Pavla Ruska z vlády v auguste 2005. Tlak KDH na vyhodenie Ruska z vlády bol úspešný najmä preto, lebo Rusko po prevalení sa kauzy zmeniek konal neuveriteľne amatérsky. Dzurinda nemusel dlho zvažovať, či bude pokračovať ďalej s KDH, alebo s ANO. Zvolil si, pre seba logicky, KDH. Hoci mal pocit nadradenosti nad oboma, Ruska ako partnera už viac nepotreboval – naopak, mohol by byť pred voľbami príťažou. Postupoval rovnako ako predtým, keď už nepotreboval nikoho z tých, ktorých za 7 rokov vlády spotreboval. Také boli príbehy DS, DÚ, SOP, skoro KDH a paradoxne aj SDĽ.
V januári 2006 sa KDH pokúsilo zopakovať scenár z augusta 2005. Ako argument použilo nechuť Dzurindu prerokovať a schváliť na vláde Zmluvu o výhrade svedomia. Neuspelo aj preto, že dokonca ani biskupi ho nepodržali, skôr naopak. Vystúpenie KDH z vlády koalíciu definitívne a predčasne pochovalo. Tento krok najstaršieho hnutia na Slovensku, spojený s myšlienkou na budúcu vládu s Ficom, nakoniec viedol k najväčšej potupe kresťanskej strany vari od februára 1948. Obraz kardinála Korca, objímajúceho sa s Ficom, a Sokolove tisovské excesy iba dopĺňajú smutnú panorámu a zmenšujú až zmazávajú hodnotové rozdiely medzi stranami súčasnej parlamentnej politickej scény.
.tri Durindove „počiny“
Pre zdravotníctvo mali veľký význam tri čudné počiny Mikuláša Dzurindu. Prvým boli jeho reči o „žltej karte“, ktorú akože udelil ministrovi zdravotníctva. Tieto výroky padli na spoločnom novoročnom obede Ivana Gašparoviča s Pavlom Hrušovským a Mikulášom Dzurindom niekedy začiatkom januára 2006. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa možno domnievať, že päť minút po skončení obeda to už od nadstraníckeho prezidenta vedeli Robert Fico a spol. Ožili, akoby poliati živou vodou. Tam niekde sú korene štrajkov lekárov, manipulácie s oneskoreným posielaním zmlúv zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne, hádzanie plášťov a podobne. Ficovým následným sľubom, že sa budú konať hody prinajmenšom lukulské, uverilo veľa zdravotníkov, ale aj lekárska a sesterská komora, odborári a tí riaditelia poisťovní a nemocníc, ktorí si mysleli, že aj po zmene vlády ostatnú ďalej vo svojich funkciách. Neostali.
Ekonomicky oveľa horší bol druhý Dzurindov počin. I keď to od neho dokonca ani opozícia nechcela, osobne zastavil transformáciu väčšiny nemocníc na akciové spoločnosti. Hoci vláde boli včas predložené kompletné transformačné materiály všetkých štátnych nemocníc, okrem piatich, Dzurinda až do konca svojej vlády transformácii bránil. Asi už viac načúval hlúpym radám a mítingovým rečiam. Výsledok je jasný. Zisk dosahuje, okrem súkromných nemocníc, iba tých päť štátnych akcioviek.
Tretí Dzurindov počin bol kvalitou podobný tomu druhému. Ku koncu apríla 2006 bolo konečne dokončené nariadenie vlády o minimálnej sieti. Bola to veľmi komplikovaná norma, ktorá prešla zložitým pripomienkovým procesom. Na jej platnosť stačilo, aby ju schválila vláda. Nariadenie Dzurinda nikdy nezaradil do programu vlády. Argumentoval tým, že to podľa jeho ľudí nie je dobré. Pritom pripravená norma prekročila horizont budúcich 20 rokov, pretože k sieti pristupovala výlučne z pohľadu efektívnej dostupnosti a kvality. A minimálna sieť, schválená Ficovou vládou, potom ukázala, čo je naozaj zlé a hlúpe.
.príchod referentov
Voľby na jar 2006 zabezpečili Robertovi Ficovi víťazstvo, ktoré viedlo k zostaveniu vlády s mentálne príbuznými stranami. Vznikla koalícia Smeru a dvoch bábkových partnerov, SNS a HZDS. Vysoké očakávania, ktoré Fico vzbudzoval u zdravotníkov pred voľbami, sa teda mohli naplniť. Na prekvapenie sa ministrom stal profesionálny úradník druhej kategórie, Ivan Valentovič. Jeho kvalifikácia bola dobrá, pretože bol vždy poslušný a málo kreatívny. Typický referent. Navyše, jeho bonitu na funkciu zvyšovalo aj to, že bol spolužiakom Pavla Pašku. Pred voľbami sa zviditeľnil tým, že skoro doviedol Spoločnú zdravotnú poisťovňu do bankrotu. Nevyužili služby štátnej akciovej spoločnosti Veriteľ a do transformácie zdravotnej poisťovne „zobrali zo sebou“ aj všetky nedobytné pohľadávky za neuhradené poistné. To sa prejavilo okamžite vo chvíli, keď bolo potrebné, v súlade so zákonom, vytvárať opravné položky. Tri silové rezorty, akcionári Spoločnej zdravotnej poisťovne, museli zvyšovať základne imanie o pol miliardy. Základná Ficova téza hovorila o tom, že štát nemôže opustiť občana, štát sa o neho musí postarať za každú cenu. To, že túto cenu nakoniec, ako vždy, zaplatí iba občan, už samozrejme nehovoril. Všetci ministri za Smer hneď od svojho nástupu opakovali, že štát môže hospodáriť rovnako dobre, ak nie ešte lepšie, ako súkromný sektor. Treba iba nájsť vhodných manažérov. Táto teória by možno aj mohla byť pravdivá, keby sa našiel niekde na svete aspoň jeden reálny príklad, že by to tak bolo. Ale je to naopak, množstvo škandálov a škandálikov, ktoré sa u nás postupne objavujú, dáva za pravdu názoru, že štát je neschopný v čestnej hospodárskej súťaži uspieť. Musíme klásť dôraz na čestnú súťaž, pretože štát má dostatok možností zabezpečiť pre seba nečestné podmienky súťaže, ako to opakovane predvádza aj teraz.
Hneď na začiatku vláda zrušila dvadsať a päťdesiatkorunové poplatky. Išlo o čisto politické rozhodnutie, aj v modernej Európe je totiž opačný trend. Technicky to nebol žiadny problém, do nariadenia vlády vpísali namiesto hodnoty dvadsať korún hodnotu nula korún. Bolo to legislatívne barbarstvo a súčasne aj politicky pokútny krok. V zákone nebola totiž odstránená povinnosť poplatkov, iba sa zmenili hodnoty. Ficovi však nešlo o zásadnú zmenu, ktorú sľuboval, ale iba o populistický krok smerom navonok. Parlament, vďaka počtu vládnych poslancov, ľahko schválil programové vyhlásenie vlády. Jeho autori sa kasali, čo všetko do neho dostali. Treba povedať, že ani za Mečiara nebolo programové vyhlásenie vlády v oblasti zdravotníctva natoľko bezobsažné. Pripomínalo zjazdovú rétoriku komunistov. Navyše, vláda ani to málo, čo v oblasti zdravotníctva sľubovala, nedodržala – napríklad ochranu investícií. Valentovič bol prvý minister od roku 1989, ktorý utekal na vládu s plánom zoštátnenia súkromných zdravotných poisťovní. Vtedy to bol iba testovací balónik, navyše vypustený babrákom. Vyvlastňovanie pozemkov súkromných osôb bez rozhodnutia súdu, ktoré v rozpore s ústavou a opakovane schválila táto koalícia, sú konkrétnym dôkazom toho, že vlastníctvo je Ficovou koalíciou ústavne atakované. S jediným cieľom: vybudovať štátny kapitalizmus putinovského, chávezovského alebo čínskeho typu. Preto chce Fico za každú cenu získať ekonomickú kontrolu nad hospodárskou sférou štátu. Jeho reči z leta 2008 o vyvlastnení plynárov a elektrární, o „rozdávaní si“ to s akcionármi týchto spoločností, patria do tej istej kategórie ako jeho vlaňajšie vyhlásenie, že si to rád „rozdá“ so zahraničnými akcionármi zdravotných poisťovní.
Ďalším krokom bolo obmedzovanie správneho fondu poisťovní najprv na 4 percentá, potom na 3,5 percenta. Toto samo osebe nemá žiadny význam. Poisťovňa musí v prvom rade nakupovať zdravotnú starostlivosť pre svojich poistencov. Toto gesto obmedzovania či ohraničovania vlastnej spotreby malo voličom vyslať posolstvo: „Vidíte?! Zakázali sme im míňať vaše peniaze!“ Spolu s druhým znížením percenta správneho fondu však prišiel, ľudovo povedané, zákaz zisku. Po legislatívnej stránke ide o výtvor hodný pracovníka živočíšnej výroby. Celá múdrosť zákona je napísaná v jedinom odseku. Poisťovne sú povinné z vytvoreného zisku financovať zdravotnú starostlivosť. Nikde ani slova o tom, kto to bude kontrolovať, ako sa to má realizovať, ako sa majú poisťovne vyrovnať s daňami zo zisku, o aký zisk ide. O ten pred zdanením? Či ten po zdanení? Lebo zisk majú vrátiť do činnosti, ktorú majú v nákladoch. Nikde nie je povedané ani to, čo sa stane, ak poisťovne nedodržia toto nerealizovateľné ustanovenie, aký trest a kým im bude vymeraný, v akom type právneho konania, a ako sa môžu brániť. Inak povedané, toto ustanovenie zákona je nevykonateľné.
.podfuk s liekmi
Podobne ako zákaz zisku dopadlo aj znižovanie DPH na lieky. Pre občana nemalo prakticky nijaký význam, lieky zlacneli v halieroch. Ani nemohli zlacnieť výraznejšie, pretože ľuďom klesla iba tá časť DPH, ktorá je spojená s ich časťou úhrady liekov. Napríklad ak liek stojí 100 korún a občan dopláca 10 korún, tak potom namiesto 1,90 Sk DPH teraz platí 0,90 Sk DPH. Pri rozhodovaní o výške úhrady zdravotnej poisťovne a občana na lieky však prestala hrať úlohu cena lieku, ktorá bola jedným z dominantných faktorov v rokoch 2003 až 2006, keď sa nám podarilo znižovať výdavky v ročnom objeme až o 10 percent. Ďalším nezmyslom bolo zavedenie degresívnej marže. Jej filozofia je správna, čím drahší liek, tým percentuálne nižšia marža pre distribučný systém. Ak však rezort nepozná zákonitosti fungovania liekového biznisu, ba naopak, biznis cez svojich ľudí ovláda rezort, potom sa degresívna marža stane komplikáciou. Zamyslime sa nad faktom, že lekárnici, ktorí v roku 2003 boli schopní štrajkovať proti stopercentnému oddlženiu, sú ticho. Deväťdesiatpäť percent liekov v lekárni je „lacných“ – týmto sa zdvihla marža a tým aj zisk. Lieky ktoré sú drahé, sa dodávajú väčšinou priamo do nemocníc. U niektorých klesla marža až na 2,5 percenta, čo veľmi zhoršuje schopnosť aj veľkých hráčov dodávať drahé lieky, nehovoriac o viac než 10-mesačnom čakaní na úhradu faktúr za ne. Kroky v liekovej politike, namiesto aby zvýšili efektivitu, zapríčinili rast výdavkov zdravotných poisťovní a občanov na lieky ročne o 15 a viac percent. Vyjadrené v miliardách, výdavky stúpajú ročne o 4,5 až 5 miliárd korún. Čiastočne je to spôsobené enormným nárastom výdavkov na onkologickú liečbu. To by mohlo byť žiaduce a akceptovateľné, avšak iba vtedy, keby platili jednotné liečebné postupy v onkologickej liečbe, takzvané „guidelines“. Poznáme štandardnú odskúšanú liečbu prvej voľby. V prípade neúspechu tejto liečby sa prechádza na komplikovanejšie liečebné vzorce. Pre tie je ešte dôležitejšie prijať pravidlá podávania, ako u štandardnej liečby. Experimenty, ktoré si v poslednom čase dovoľuje Slovensko, sa nedajú robiť ani na Mayo klinike v USA. Kto iný ako rezort má v spolupráci s odborníkmi vytvoriť spoločné liečebné postupy? Dobre rozbehnuté práce sa po roku 2006 úplne zastavili. Onkologickí pacienti totiž nie sú masovými voličmi Smeru. Kurz slovenskej koruny zosilnel od roku 2006 o 22 percent. Deväťdesiat percent všetkých liekov je z dovozu a z toho 90 percent z oblasti eurozóny, zvyšok z dolárovej oblasti, a tam si koruna polepšila ešte výraznejšie, až o 30 percent. Ako je možné, že výdavky pri takých kurzových zmenách stúpajú? Odpoveď by mohla byť jednoduchá: Ak chcete byť úspešní v liekovej politike štátu, nesmiete byť na obchode s liekmi nijako zainteresovaní. Bez výnimky!
.o živote na dlh
Drvivá väčšina občanov žije z toho, čo má k dispozícii. Nežije na dlh a už vôbec nie na taký, ktorý by mali splácať ich deti či dokonca vnuci. Aj pri denných nákupoch ľudia posudzujú kvalitu a cenu a snažia sa za čo najnižšiu cenu získať čo najvyššiu kvalitu. Táto logika platí ešte viac pre podnikanie. Samozrejme, že dodržiavanie kvalitatívnych parametrov môže byť problémom. Aj preto je Európska únia skrz-naskrz prešpikovaná rôznymi normami, ktoré zabezpečujú, aby kvalitatívne parametre boli nielen čo najpresnejšie definované, ale aj dodržiavané. Neexistuje nijaký dôvod, pre ktorý by v zdravotníctve nemal platiť rovnaký princíp. Prijatím reformných zákonov boli dokonca vytvorené podmienky, aby začali fungovať parametre, kategórie, akými sú napríklad kvalita, efektivita, produktivita práce, cena. Nezastupiteľnou úlohou štátu je v spolupráci so zdravotnými poisťovňami, nemocnicami, ambulantnými lekármi a pacientmi vytvárať takzvané indikátory kvality. Sú to v podstate kvalitatívne parametre, ktoré treba ročne spresňovať najmä preto, že to doteraz u nás nikto nikdy nerobil. Indikátory kvality sa od roku 2006 u nás neurčujú, hoci ide o zákonom stanovenú povinnosť vlády. Nebudujú sa ani systémy kvality, ktoré majú reálne zvyšovať bezpečnosť pacientov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nečinnosť v kvalite jasne dokazuje, že populizmus je schizofrénny. Robiť totiž stále iba ľúbivú politiku, a ešte aj pre každého, sa nedá. V konečnom dôsledku na to doplatí skoro vždy občan.
.ako to bolo s Veriteľom
Vo svete podnikania existuje financovanie prostredníctvom dlhu. Je to dôležitý finančný nástroj. Napríklad bez hypotekárnych úverov by najmä mladí nemali šancu slušne bývať. Podobne aj podnikateľ často potrebuje úver na nové technológie, pretože zvyšujú jeho produktivitu práce a tým aj konkurencieschopnosť. Na rozdiel od týchto dlhov katastrofa hrozí tomu, kto si nepožičiava napríklad v banke, ale robí dlhy tak, že neplatí takpovediac za svoj každodenný chlieb. Skôr či neskôr prekročí dlh únosnú hranicu a veritelia prestanú dodávať. To sme zažili už v roku 2002, keď boli dlhy zdravotníctva vyše 30 miliárd korún, čo bolo tom čase viac než 70 percent ročných príjmov celého systému. Na likvidáciu tohto dlhu použil štát v rokoch 2003 až 2006 vyše 20 miliárd korún. Bola vytvorená štátna akciová spoločnosť Veriteľ, ktorej úlohou bolo realizovať najväčšie oddlženie systému od roku 1990. Malo isť o jedinečnú operáciu, pri ktorej mal štát zohrať aktívnu rolu. Oddlženie malo byť jednorazové a posledné najmä preto, aby sa vytvorila slušná ekonomická štartovacia pozícia po reforme zdravotníctva. Tieto úlohy Veriteľ naplnil vrchovato, dokonca likvidoval aj také dlhy, ktoré siahali vari do polovice 90. rokov, teda do obdobia, z ktorého už mali byť dlhy dávno oddlžené predchádzajúcimi vládami. Nielenže neboli, ale vo všetkých predchádzajúcich oddlžovaniach bol štát vyslovene pasívny. Iba dával peniaze. Zaznamenali sme množstvo paradoxov, napríklad v roku 2000 štát do systému doslova vlial vyše 10 miliárd a... dlh narástol.
Veriteľ sa stal jednou z obetí populizmu. Robert Fico nedokáže v otvorenej diskusii presvedčiť verejnosť o svojej pravde. Ale má naporúdzi (zatiaľ) osvedčenú metódu – kriminalizovať svojich prípadných oponentov. Kauzy Hedvigy Malinovej, Ernesta Valka, posielanie opozície do väzenia sa v tom nijako nelíšia od kauzy Veriteľa. O Veriteľovi sa popísalo veľa. Ľudia si však môžu urobiť pravdivý obraz, lebo dnes existuje stránka www.veriteľ.sk, na ktorej môže každý získať potrebné informácie. Zdôraznime iba to najpodstatnejšie. V prvom rade, že Veriteľ postupoval na seba pohľadávky nemocníc, lekárov a lekárnikov voči poisťovniam za neuhradenú zdravotnú starostlivosť. Ďalej postupoval na seba pohľadávky poisťovní voči neplatičom poistného. Každé takéto postúpenie pohľadávky bolo doložené čestným vyhlásením postupcu, že pohľadávka je pravdivá, úplna a nesporná. Následne Veriteľ robil zápočty medzi uvedenými subjektmi. Finančne najväčšou položkou však boli pohľadávky dodávateľov tovarov a služieb voči nemocniciam. Sem patrili aj dodávky vody, plynu, elektrickej energie, telefónnych a poštovných služieb, ale aj nezaplatené odvody do sociálnej poisťovne. A samozrejme aj dodávky liekov, zdravotníckeho materiálu, potravín a množstva iných položiek. Základnou podmienkou bola dobrovoľnosť a boli aj také prípady, že sa niektoré firmy odmietli oddlžiť a pokračovali súdnou cestou. Bolo ich však naozaj iba zopár. Ďalšou podmienkou bolo, že nikto z dodávateľov nedostal 100 percent istiny. Najvyššia hodnota odsúhlasená vládou bola 97 percent. Bolo veľa prípadov, keď dodávatelia akceptovali aj 80 percent výmenou za okamžité peniaze. Nebolo možné vyplácať úroky, penále a súdne poplatky. Výnimkou boli dlhy voči daňovému úradu, tam sa zo zákona nedali „znižovať“ neuhradené dane. Ďalej sa 100 percent vyplácalo lekárnikom za neuhradené lieky, teda dlhy, ktoré narobila skrachovaná poisťovňa Perspektíva.
Bol ešte jeden prípad, ktorý sa týkal Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Išlo o dlh, ktorý právoplatným rozhodnutím súdu vymáhal exekútor a chcel exekvovať akcie kúpeľov Trenčianske Teplice, ktoré patrili poisťovni. I keď sa právoplatné rozhodnutie súdu mohlo javiť sporné, bolo potrebné ho rešpektovať. Vychádzalo sa z toho, že ešte minister Šagát určil nešťastným spôsobom Všeobecnú zdravotnú poisťovňu za právneho nástupcu skrachovanej poisťovne Perspektíva. Počas prvej Dzurindovej vlády sa postupovalo v zdravotníctve podobne nekvalifikovane ako za Mečiara a dnes za Fica, a tak sa stalo, že vznikol chaos, ktorý nahrával rôznym kšeftárom – často aj priamo z prostredia ministerstva a poisťovne. Po uhradení dlhov nemocníc sa nemocnice v súlade s občianskym zákonníkom stali dlžníkom Veriteľa, a. s. Následne rozhodnutím vlády boli všetky dlhy voči Veriteľovi všetkým nemocniciam odpustené. Aby ani v budúcnosti nikto neprišiel do pokušenia dostať sa k dlhom nemocníc, bol Veriteľ, a. s., legálne a v súlade so zákonmi zlikvidovaný. Sedemsto miliónov korún, ktoré vo Veriteľovi ostali, sme odovzdali nastupujúcej vláde. Ak premiér Fico a minister financií Počiatek hovorili o tom, že sa bežne hradilo súkromným firmám viac ako bola istina, mali aj povedať ktorým.
.o minimálnej sieti
Štát má nepochybne aj ďalšie významné funkcie v zdravotníctve. Napríklad by mal občanom garantovať podmienky, ktoré umožnia poskytovanie efektívnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti. Pre tvorbu minimálnej siete sa musia použiť transparentné kritéria, akými sú napríklad geografická dostupnosť, kvalita, priechodnosť ambulancií a nemocníc, stav záchrannej služby a množstvo iných. Napríklad pre minimálnu sieť všeobecných lekárov sa môže zvoliť kritérium geografickej dostupnosti, povedzme do pol hodiny pešo. Iným kritériom bude, že lekár musí byť špecializovaný v odbore všeobecné lekárstvo, ďalším napríklad priechodnosť, povedzme 25 pacientov za deň. Zjednodušene povedané, nariadenie o minimálnej sieti malo určiť takú najväčšiu veľkosť oka siete, ktorá by ešte stále garantovala efektívnu dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Každý poskytovateľ v minimálnej sieti musí mať zmluvu s poisťovňou. V týchto intenciách bolo v apríli 2006 pripravené komplexné nariadenie vlády o minimálnej sieti. Nebolo v ňom povedané, ktoré konkrétne subjekty to budú, boli však určené podmienky, pri akých bude minimálna sieť skonštruovaná a bude existovať. Samozrejme, hustota reálnej siete, počty kontrahovaných poskytovateľov, je väčšia ako minimálna. Do omrzenia sme hovorievali, že sieť musia vytvárať nákupcovia – zdravotné poisťovne, a nie štát. Ten musí vytvárať spravodlivé podmienky a zabezpečiť ich kontrolovanie. Spomínaný tretí Dzurindov počin zabránil prijatiu tohto komplexného nariadenia. Nečudujme sa, že o rok vláda bez dlhého rozmýšľania rozhodla, že v minimálnej sieti poskytovateľov ústavnej starostlivosti budú iba štátne zariadenia. Bez akýchkoľvek jasných a transparentných kritérií, jediné kritérium bolo Ficovo „a basta“. Vytvorili sa tak ideálne podmienky na to, aby štátne nemocnice doslova vydierali poisťovne. Ak by nemali poisťovne z akéhokoľvek dôvodu uzavreté zmluvy na úrovni minimálnej siete, mohli prísť o licenciu. Nikoho by už nezaujímalo, že zmluvu neuzavreli, pretože sa nevedeli dohodnúť na cene. Výsledkom sú čudné ceny pre štátne nemocnice a zánik alebo živorenie aj bývalých vynikajúcich menších poskytovateľov. Navyše, vláda doteraz nedokázala vydať nariadenie o minimálnej sieti všeobecných lekárov a špecialistov, hoci to zákon predpisuje. Zdá sa, že o tom, že musí byť vytvorené nariadenie vlády o minimálnej sieti pre sestry, fyzioterapeutov, logopédov, lekárne a množstvo ďalších poskytovateľov, na Ministerstve zdravotníctva ani netušia. Názor niektorých novinárov, že sme sa báli urobiť redukciu siete, je nezmyselný, nikdy by sme totiž nepoužili Ficovú metódu „ a basta“. A na takzvaný „market cleaning“, teda čistenie trhom, sme už nemali čas a, ako sa ukázalo, ani podporu Mikuláša Dzurindu.
Za posledné dva roky narástli, vďaka fungujúcej ekonomike, príjmy zdravotníctva o vyše 40 percent. V absolútnom vyjadrení klesli aj výdavky štátu – má skoro o 10 percent poistencov menej ako v roku 2006. Tieto úrodne roky však neviedli k zlepšenému kvality poskytovanej starostlivosti, ani k väčšej spokojnosti klientov, alebo nedajbože ku kladnému hospodáreniu nemocníc. Naopak, nemocnice sa opäť začali zadlžovať. Dlh piatich najväčších štátnych nemocníc iba na zákonných odvodoch oficiálne narástol o vyše tri miliardy korún. Koľko je to skutočne, sa stáva pomaly štátnym tajomstvom. Splatnosť faktúr dodávateľom sa znova posunula na vyše 18 mesiacov. Šťastím je, že úroková miera je v percentách, a nie desiatkach percent, ako to bolo ešte za prvej Dzurindovej vlády. Dlh rastie najmä preto, že nič nenúti nemocnice zvyšovať efektivitu. Naopak, nepokryté mzdové sľuby, umocnené skrytou prezamestnanosťou v štátnych zariadeniach, vrátili zdravotníctvo tam, kde bolo pred rokom 2002. Návrat pred rok 2002 je tu aj v čudesných nákupoch technológií, navyše realizovaných akýmsi gangom veterinárov, možno aj pod ideovým vedením niekoho zo súčasnej politickej špičky, ako o tom často informujú médiá.
.o dohľade
Ďalšou funkciou štátu je bezpochyby aj zabezpečiť dodržiavanie podmienok stanovených zákonmi. Systém poskytovania zdravotnej starostlivosti je komplikovaný, veď iba základných zákonov je sedem. Štát by sa mohol dostať do dvojjedinej funkcie, pretože sám štát je tiež účastníkom trhu. Je platiteľom poistného za svojich poistencov a aj poskytovateľom zdravotnej starostlivosti , pretože vlastní nemocnice. Mal by teda mať rovnaké práva, ale aj povinnosti, ako ostatní neštátni účastníci. Navyše, nemal by kontrolovať sám seba. Bolo potrebné zákonom zriadiť Úrad pre dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti a dať mu kontrolné kompetencie. Úrad musel byť nezávislý od štátu, nemal byť štátom ani financovaný. Jeho funkciou mala byť, veľmi zjednodušene povedané, kontrola – dohľad, či zdravotné poisťovne nakúpili zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonmi, a či každá zdravotná starostlivosť, teda aj plne hradená občanmi, bola poskytnutá poskytovateľmi „lege artis“. Ani tu nezaváhali a zmenili zákon tak, že Úrad je úplne závislý od štátu. Predsedu odvoláva a vymenúva vláda, samozrejme, tak, ako sa jej to hodí. Predsedu úradu ihneď po prijatí tejto novely odvolali. Nové vedenie tejto inštitúcie v podstate obsadil Smer. Nastal alarmujúci pokles pitiev – tohto akoby záverečného auditu kvality poskytovania zdravotníckej starostlivosti. Namiesto, aby počet pitiev dosiahol optimálne číslo okolo 25 percent, zaznamenávame významný pokles oproti stavu z roku 2006.
Úrad má dohliadať na to, či poisťovne nakúpili tú zdravotnú starostlivosť, ktorú zo zákona mali. Nie je veľké umenie poskytovať zdravotnú starostlivosť v Bratislave, ale čo také rómske osady? Úrad mal napríklad kontrolovať, či sa aj v týchto osadách zdravotná starostlivosť nakupuje v súlade so zákonmi. Vieme, že nie. Namiesto, aby Úrad „tlačil“ na poisťovne a nútil ich vytvoriť také finančné podmienky poskytovateľom, za ktoré by sa oplatilo lekárom a sestrám pôsobiť priamo v osadách, vymyslela sa rajonizácia. Jej cieľom je údajne zabrániť lekárom, aby odmietali ošetrovať, ak majú veľa pacientov. Čistý nezmyslel, pretože lekárov tam bolo, je a bude málo. Jediné, čo by to zmenilo, je finančná motivácia, a nie nejaké úradnícke rozhodnutie. Takisto má úrad ohromné kompetencie v kontrole solventnosti zdravotných poisťovní – veľmi podobné tým, aké má Národná banka Slovenska voči slovenským bankám a poisťovniam. Zdravotné poisťovne musia úradu preukazovať svoju likvidnosť, ich účty sú vedené v štátnej pokladnici. Pokiaľ by poisťovne vytvárali čakacie listiny a technické rezervy, bolo by možné veľmi presne posudzovať ich likviditu. Ale nie je to tak. Ani po dva a pol roku nebola prijatá už dohotovená vyhláška o čakacích listinách. O neschopnosti súčasného Úradu svedčí viacero faktov. Napríklad bol Úrad zaskočený, keď Európska zdravotná poisťovňa ohlásila likvidáciu. Panické správanie sa úradu a naozaj nekompetentné vyjadrenia jeho predsedu sa dosť podobali na správanie sa vtedajšieho štátneho dozoru na Ministerstve zdravotníctva pri páde Perspektívy v roku 2000. Teraz išlo o to, že Európska zdravotná poisťovňa sa sama dala do likvidácie – nie podľa špeciálneho zákona o zdravotných poisťovniach, ale podľa všeobecného Obchodného zákonníka. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to špekulácia, bola však legálna. Majitelia poisťovne chceli už dávno predať svoj kmeň cca 150-tisíc poistencov. Problémom bolo, že nepredávali iba kmeň so záväzkami a pohľadávkami rozpísanými a vedenými na jednotlivých účtoch poistencov. Chceli predať akcie celej firmy, teda podnik. V tom však bol háčik, lebo nikto nevie, aké záväzky z minulosti by vlastne kúpil. Namiesto toho, aby úrad okamžite konal a zabránil Európskej zdravotnej poisťovni obchádzať zákony, tak v rozpore so zákonom prevzal jej kmeň do správy. Na takého konanie by ho totiž oprávňovala iba jedna vec – ak by Európska zdravotná poisťovňa nebola schopná pripraviť v úradom určených lehotách ozdravný plán, napríklad pri zhoršenej likvidite.
To sa nestalo, úrad nič také nenariadil. Inou motiváciou mohla byť snaha „pomôcť EZP zbaviť sa svojho kmeňa poistencov“ pre Európsku zdravotnú poisťovňu najvýhodnejšou cestou. Všetky ostatné záväzky potom cez likvidáciu a následný konkurz, samozrejme, na úkor veriteľov, likvidovať. Navyše, ak je firma v likvidácii, znamená to iba toľko, že už nesmie uzatvárať nové zmluvy, ale musí plniť všetky uzavreté zmluvy, v tomto prípade nielen voči všetkým poskytovateľom starostlivosti, ale aj voči všetkým 150-tisíc poistencom. Na takého „priateľské“ kroky úrad nemal a nemá kompetencie. Čudné vyjadrenie predsedu úradu Richarda Demoviča o tom, že Európska zdravotná poisťovňa bola na tom aj tak zle, ho usvedčuje prinajmenšom z neschopnosti. Zákon nepozná „aj tak“, pozná iba postupy a opatrenia v prípade zhoršenia likvidity. Demoviča by neospravedlnilo ani to, keby konal na niečí príkaz. Úrad sa hlúpo prejavuje skoro denne.
Uvediem ešte jeden príklad. Health Policy Institute zverejnil pravidelný rating zdravotných poisťovní. Na ich hodnotenie bolo použitých okolo 17 kritérií. Výsledok ratingu ukázal, že najlepšie sú súkromné poisťovne. Dalo by sa oponovať, že neexistencia legálnych čakacích listín, alebo nepresné vyhodnotenie niektorého kritéria, napríklad limitovanie nákupu, môžu skresľovať obraz a viesť k chybnému hodnoteniu. Ale nie je to tak – práve množstvo kritérií zvyšuje objektivitu. Úrad narýchlo urobil „truc rating“. Použil iba štyri kritériá, najvýznamnejším sa stali výdavky na jedného poistenca. Samozrejme, že v tejto disciplíne je majstrom tá najväčšia, štátna poisťovňa. Ibaže podľa takéhoto kritéria by pri ratingu pekární zvíťazila pekáreň, ktorá by nakupovala najdrahšiu múku, alebo dopravná firma, ktorá by nakupovala najdrahšiu naftu.
Pre objektivitu treba dodať, že keby súkromné poisťovne boli také dobré, ako by mohli byť, ľudia by im vyvalili dvere a vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni by ostal sotva jeden poistenec. Ale nie je to tak a istá časť viny za neúspech padá na hlavu súkromných poisťovní. Správajú sa niekedy tak, akoby samy mali maslo na hlave. A aby ľudia do nich predsa len nešli, Fico straší a nevyberane na ne útočí. Inak povedané, štát, vlastník poisťovní, a štát, vlastník nemocníc, ničí konkurenciu tým najnevyberanejším, doslova nečistým spôsobom. Úrad „posilnil“ dnes už bývalý minister Valentovič, ktorý zázračne ozdravel. Za tri priemerne mesačné platy sa stal predsedom dozornej rady Úradu, ktorý ma kontrolovať jeho hospodárenie. Nejaká intelektuálna obroda tejto inštitúcie teda naozaj nehrozí.
.o ústavnej žalobe a populizme
Niekedy v roku 2005 opozičný Smer podal na Ústavný súd žalobu, v ktorej namietal ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti tým, že zdravotné poistenie je vykonávané akciovými spoločnosťami. Ak by sa Ústavný súd stotožnil s týmto názorom a rozhodol by, že majú pravdu, bol by tu veľký problém. Pre objektivitu treba opäť dodať, že Smer má pravdu, bol by tu veľký problém. Nastal by totiž bezprávny stav. Zrazu by neexistovala nijaká právna úprava, podľa ktorej by mohlo zdravotníctvo ďalej fungovať. Smer má už dva roky zodpovednosť za štát, nijako viditeľne sa však nepripravoval na prípadný úspech vlastného podania na Ústavnom súde. Nemal nijaké okamžité legislatívne riešenie v talóne. Našťastie, Ústavný súd v roku 2007 rozhodol – presne naopak, ako žiadal Smer. Znova sa iba ukázalo, že právnik Fico, tak ako v iných prípadoch, chcel použiť Ústavný súd ako nástroj politického boja. Navyše je príznačné, že antireforma nemá žiadne legislatívne prevedenie. Ak tu chce Fico mať štátne zdravotníctvo, musí zákonmi vytvoriť úplne iné prostredie. Sústavné odštipkávanie z reformných zákonov urobí nakoniec zo zdravotníctva iba to, čo sa stane z býka, keď sa ho pokúšajú postupne pomaly kastrovať. Nebude z neho vôl, ale rozzúrený býk.
Ivan Valentovič podal demisiu zo zdravotných dôvodov. Po roku 1989 sme tu také čosi nemali. Novým ministrom sa stal Richard Raši. Rozhodne lepšie vystupuje, má dobrý hlas, je vysoký, mladý, štíhly a zatiaľ je zdravý. Rovnako ako jeho predchodca poslúcha iba dvoch vládcov slovenského zdravotníctva. Ako prvého politruka, ktorý si ani nevšimol november ’89. Ako druhého bývalého osvetového pracovníka komunistického KNV v Košiciach, ktorý je dnes vo vysokej štátnej funkcii. Vláda je zostavená z ľudí referentského typu a Robert Fico sa k nim tak aj správa. Očakávať od výmeny referenta zmenu kurzu naozaj nemožno. Takže po sto dňoch vlády nového ministra sme zaznamenali iba dve pozoruhodnosti. Jednou je, že sa nový minister neobáva arbitráže, a to by sa veru mal, najmä po výsledku rozhodovania Ústavného súdu. Druhou je, že chce kontrolovať rozpočty súkromných zdravotných poisťovní, znova argumentujúc, že ide o verejné financie. Ale nie sú to verejné financie, stačí aby si prečítal náš článok s Ernestom Valkom v .týždni 29/2007 Znárodňovať nemožno. To však nie je podstatné. Podstatné je, že znárodňovať chce. Asi.
Bezbrehý populizmus vystavuje Slovensko sústavne a už dávno vážnym problémom. Treba sa však zamyslieť nad Ficovým vlastným názorom na populistov. Povedal, že „je lepšie byť populistom ako zlodejom“. Oboje je veľmi zlé, ale byť navyše aj nezodpovedným populistom v čelnej riadiacej funkcii je ešte horšie.
Autor je bývalý minister zdravotníctva
Týmito slovami uviedol prezident Gašparovič referentské rekviem venované výmene ministra Valentoviča.
Prezident, ako vždy, neprekvapil myšlienkovým odkazom. Vtipné boli slová o TOM, že sa nepodarilo dokončiť to, čo si Valentovič predsavzal, pretože reálne si Valentovič nepredsavzal nič a nič sa nedá ani začať, ani dokončiť, ani nedokončiť.
Ubehli viac ako dva roky vlády Roberta Fica. Ľudia si zvykli na iný štýl vládnutia a iný štýl komunikácie. Prv, než začneme hodnotiť kroky, ktoré nová koalícia urobila, sa však musíme vrátiť do obdobia konca druhej Dzurindovej vlády. Začiatok tohto konca bol primárne zapríčinený požiadavkou KDH na odchod Pavla Ruska z vlády v auguste 2005. Tlak KDH na vyhodenie Ruska z vlády bol úspešný najmä preto, lebo Rusko po prevalení sa kauzy zmeniek konal neuveriteľne amatérsky. Dzurinda nemusel dlho zvažovať, či bude pokračovať ďalej s KDH, alebo s ANO. Zvolil si, pre seba logicky, KDH. Hoci mal pocit nadradenosti nad oboma, Ruska ako partnera už viac nepotreboval – naopak, mohol by byť pred voľbami príťažou. Postupoval rovnako ako predtým, keď už nepotreboval nikoho z tých, ktorých za 7 rokov vlády spotreboval. Také boli príbehy DS, DÚ, SOP, skoro KDH a paradoxne aj SDĽ.
V januári 2006 sa KDH pokúsilo zopakovať scenár z augusta 2005. Ako argument použilo nechuť Dzurindu prerokovať a schváliť na vláde Zmluvu o výhrade svedomia. Neuspelo aj preto, že dokonca ani biskupi ho nepodržali, skôr naopak. Vystúpenie KDH z vlády koalíciu definitívne a predčasne pochovalo. Tento krok najstaršieho hnutia na Slovensku, spojený s myšlienkou na budúcu vládu s Ficom, nakoniec viedol k najväčšej potupe kresťanskej strany vari od februára 1948. Obraz kardinála Korca, objímajúceho sa s Ficom, a Sokolove tisovské excesy iba dopĺňajú smutnú panorámu a zmenšujú až zmazávajú hodnotové rozdiely medzi stranami súčasnej parlamentnej politickej scény.
.tri Durindove „počiny“
Pre zdravotníctvo mali veľký význam tri čudné počiny Mikuláša Dzurindu. Prvým boli jeho reči o „žltej karte“, ktorú akože udelil ministrovi zdravotníctva. Tieto výroky padli na spoločnom novoročnom obede Ivana Gašparoviča s Pavlom Hrušovským a Mikulášom Dzurindom niekedy začiatkom januára 2006. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa možno domnievať, že päť minút po skončení obeda to už od nadstraníckeho prezidenta vedeli Robert Fico a spol. Ožili, akoby poliati živou vodou. Tam niekde sú korene štrajkov lekárov, manipulácie s oneskoreným posielaním zmlúv zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne, hádzanie plášťov a podobne. Ficovým následným sľubom, že sa budú konať hody prinajmenšom lukulské, uverilo veľa zdravotníkov, ale aj lekárska a sesterská komora, odborári a tí riaditelia poisťovní a nemocníc, ktorí si mysleli, že aj po zmene vlády ostatnú ďalej vo svojich funkciách. Neostali.
Ekonomicky oveľa horší bol druhý Dzurindov počin. I keď to od neho dokonca ani opozícia nechcela, osobne zastavil transformáciu väčšiny nemocníc na akciové spoločnosti. Hoci vláde boli včas predložené kompletné transformačné materiály všetkých štátnych nemocníc, okrem piatich, Dzurinda až do konca svojej vlády transformácii bránil. Asi už viac načúval hlúpym radám a mítingovým rečiam. Výsledok je jasný. Zisk dosahuje, okrem súkromných nemocníc, iba tých päť štátnych akcioviek.
Tretí Dzurindov počin bol kvalitou podobný tomu druhému. Ku koncu apríla 2006 bolo konečne dokončené nariadenie vlády o minimálnej sieti. Bola to veľmi komplikovaná norma, ktorá prešla zložitým pripomienkovým procesom. Na jej platnosť stačilo, aby ju schválila vláda. Nariadenie Dzurinda nikdy nezaradil do programu vlády. Argumentoval tým, že to podľa jeho ľudí nie je dobré. Pritom pripravená norma prekročila horizont budúcich 20 rokov, pretože k sieti pristupovala výlučne z pohľadu efektívnej dostupnosti a kvality. A minimálna sieť, schválená Ficovou vládou, potom ukázala, čo je naozaj zlé a hlúpe.
.príchod referentov
Voľby na jar 2006 zabezpečili Robertovi Ficovi víťazstvo, ktoré viedlo k zostaveniu vlády s mentálne príbuznými stranami. Vznikla koalícia Smeru a dvoch bábkových partnerov, SNS a HZDS. Vysoké očakávania, ktoré Fico vzbudzoval u zdravotníkov pred voľbami, sa teda mohli naplniť. Na prekvapenie sa ministrom stal profesionálny úradník druhej kategórie, Ivan Valentovič. Jeho kvalifikácia bola dobrá, pretože bol vždy poslušný a málo kreatívny. Typický referent. Navyše, jeho bonitu na funkciu zvyšovalo aj to, že bol spolužiakom Pavla Pašku. Pred voľbami sa zviditeľnil tým, že skoro doviedol Spoločnú zdravotnú poisťovňu do bankrotu. Nevyužili služby štátnej akciovej spoločnosti Veriteľ a do transformácie zdravotnej poisťovne „zobrali zo sebou“ aj všetky nedobytné pohľadávky za neuhradené poistné. To sa prejavilo okamžite vo chvíli, keď bolo potrebné, v súlade so zákonom, vytvárať opravné položky. Tri silové rezorty, akcionári Spoločnej zdravotnej poisťovne, museli zvyšovať základne imanie o pol miliardy. Základná Ficova téza hovorila o tom, že štát nemôže opustiť občana, štát sa o neho musí postarať za každú cenu. To, že túto cenu nakoniec, ako vždy, zaplatí iba občan, už samozrejme nehovoril. Všetci ministri za Smer hneď od svojho nástupu opakovali, že štát môže hospodáriť rovnako dobre, ak nie ešte lepšie, ako súkromný sektor. Treba iba nájsť vhodných manažérov. Táto teória by možno aj mohla byť pravdivá, keby sa našiel niekde na svete aspoň jeden reálny príklad, že by to tak bolo. Ale je to naopak, množstvo škandálov a škandálikov, ktoré sa u nás postupne objavujú, dáva za pravdu názoru, že štát je neschopný v čestnej hospodárskej súťaži uspieť. Musíme klásť dôraz na čestnú súťaž, pretože štát má dostatok možností zabezpečiť pre seba nečestné podmienky súťaže, ako to opakovane predvádza aj teraz.
Hneď na začiatku vláda zrušila dvadsať a päťdesiatkorunové poplatky. Išlo o čisto politické rozhodnutie, aj v modernej Európe je totiž opačný trend. Technicky to nebol žiadny problém, do nariadenia vlády vpísali namiesto hodnoty dvadsať korún hodnotu nula korún. Bolo to legislatívne barbarstvo a súčasne aj politicky pokútny krok. V zákone nebola totiž odstránená povinnosť poplatkov, iba sa zmenili hodnoty. Ficovi však nešlo o zásadnú zmenu, ktorú sľuboval, ale iba o populistický krok smerom navonok. Parlament, vďaka počtu vládnych poslancov, ľahko schválil programové vyhlásenie vlády. Jeho autori sa kasali, čo všetko do neho dostali. Treba povedať, že ani za Mečiara nebolo programové vyhlásenie vlády v oblasti zdravotníctva natoľko bezobsažné. Pripomínalo zjazdovú rétoriku komunistov. Navyše, vláda ani to málo, čo v oblasti zdravotníctva sľubovala, nedodržala – napríklad ochranu investícií. Valentovič bol prvý minister od roku 1989, ktorý utekal na vládu s plánom zoštátnenia súkromných zdravotných poisťovní. Vtedy to bol iba testovací balónik, navyše vypustený babrákom. Vyvlastňovanie pozemkov súkromných osôb bez rozhodnutia súdu, ktoré v rozpore s ústavou a opakovane schválila táto koalícia, sú konkrétnym dôkazom toho, že vlastníctvo je Ficovou koalíciou ústavne atakované. S jediným cieľom: vybudovať štátny kapitalizmus putinovského, chávezovského alebo čínskeho typu. Preto chce Fico za každú cenu získať ekonomickú kontrolu nad hospodárskou sférou štátu. Jeho reči z leta 2008 o vyvlastnení plynárov a elektrární, o „rozdávaní si“ to s akcionármi týchto spoločností, patria do tej istej kategórie ako jeho vlaňajšie vyhlásenie, že si to rád „rozdá“ so zahraničnými akcionármi zdravotných poisťovní.
Ďalším krokom bolo obmedzovanie správneho fondu poisťovní najprv na 4 percentá, potom na 3,5 percenta. Toto samo osebe nemá žiadny význam. Poisťovňa musí v prvom rade nakupovať zdravotnú starostlivosť pre svojich poistencov. Toto gesto obmedzovania či ohraničovania vlastnej spotreby malo voličom vyslať posolstvo: „Vidíte?! Zakázali sme im míňať vaše peniaze!“ Spolu s druhým znížením percenta správneho fondu však prišiel, ľudovo povedané, zákaz zisku. Po legislatívnej stránke ide o výtvor hodný pracovníka živočíšnej výroby. Celá múdrosť zákona je napísaná v jedinom odseku. Poisťovne sú povinné z vytvoreného zisku financovať zdravotnú starostlivosť. Nikde ani slova o tom, kto to bude kontrolovať, ako sa to má realizovať, ako sa majú poisťovne vyrovnať s daňami zo zisku, o aký zisk ide. O ten pred zdanením? Či ten po zdanení? Lebo zisk majú vrátiť do činnosti, ktorú majú v nákladoch. Nikde nie je povedané ani to, čo sa stane, ak poisťovne nedodržia toto nerealizovateľné ustanovenie, aký trest a kým im bude vymeraný, v akom type právneho konania, a ako sa môžu brániť. Inak povedané, toto ustanovenie zákona je nevykonateľné.
.podfuk s liekmi
Podobne ako zákaz zisku dopadlo aj znižovanie DPH na lieky. Pre občana nemalo prakticky nijaký význam, lieky zlacneli v halieroch. Ani nemohli zlacnieť výraznejšie, pretože ľuďom klesla iba tá časť DPH, ktorá je spojená s ich časťou úhrady liekov. Napríklad ak liek stojí 100 korún a občan dopláca 10 korún, tak potom namiesto 1,90 Sk DPH teraz platí 0,90 Sk DPH. Pri rozhodovaní o výške úhrady zdravotnej poisťovne a občana na lieky však prestala hrať úlohu cena lieku, ktorá bola jedným z dominantných faktorov v rokoch 2003 až 2006, keď sa nám podarilo znižovať výdavky v ročnom objeme až o 10 percent. Ďalším nezmyslom bolo zavedenie degresívnej marže. Jej filozofia je správna, čím drahší liek, tým percentuálne nižšia marža pre distribučný systém. Ak však rezort nepozná zákonitosti fungovania liekového biznisu, ba naopak, biznis cez svojich ľudí ovláda rezort, potom sa degresívna marža stane komplikáciou. Zamyslime sa nad faktom, že lekárnici, ktorí v roku 2003 boli schopní štrajkovať proti stopercentnému oddlženiu, sú ticho. Deväťdesiatpäť percent liekov v lekárni je „lacných“ – týmto sa zdvihla marža a tým aj zisk. Lieky ktoré sú drahé, sa dodávajú väčšinou priamo do nemocníc. U niektorých klesla marža až na 2,5 percenta, čo veľmi zhoršuje schopnosť aj veľkých hráčov dodávať drahé lieky, nehovoriac o viac než 10-mesačnom čakaní na úhradu faktúr za ne. Kroky v liekovej politike, namiesto aby zvýšili efektivitu, zapríčinili rast výdavkov zdravotných poisťovní a občanov na lieky ročne o 15 a viac percent. Vyjadrené v miliardách, výdavky stúpajú ročne o 4,5 až 5 miliárd korún. Čiastočne je to spôsobené enormným nárastom výdavkov na onkologickú liečbu. To by mohlo byť žiaduce a akceptovateľné, avšak iba vtedy, keby platili jednotné liečebné postupy v onkologickej liečbe, takzvané „guidelines“. Poznáme štandardnú odskúšanú liečbu prvej voľby. V prípade neúspechu tejto liečby sa prechádza na komplikovanejšie liečebné vzorce. Pre tie je ešte dôležitejšie prijať pravidlá podávania, ako u štandardnej liečby. Experimenty, ktoré si v poslednom čase dovoľuje Slovensko, sa nedajú robiť ani na Mayo klinike v USA. Kto iný ako rezort má v spolupráci s odborníkmi vytvoriť spoločné liečebné postupy? Dobre rozbehnuté práce sa po roku 2006 úplne zastavili. Onkologickí pacienti totiž nie sú masovými voličmi Smeru. Kurz slovenskej koruny zosilnel od roku 2006 o 22 percent. Deväťdesiat percent všetkých liekov je z dovozu a z toho 90 percent z oblasti eurozóny, zvyšok z dolárovej oblasti, a tam si koruna polepšila ešte výraznejšie, až o 30 percent. Ako je možné, že výdavky pri takých kurzových zmenách stúpajú? Odpoveď by mohla byť jednoduchá: Ak chcete byť úspešní v liekovej politike štátu, nesmiete byť na obchode s liekmi nijako zainteresovaní. Bez výnimky!
.o živote na dlh
Drvivá väčšina občanov žije z toho, čo má k dispozícii. Nežije na dlh a už vôbec nie na taký, ktorý by mali splácať ich deti či dokonca vnuci. Aj pri denných nákupoch ľudia posudzujú kvalitu a cenu a snažia sa za čo najnižšiu cenu získať čo najvyššiu kvalitu. Táto logika platí ešte viac pre podnikanie. Samozrejme, že dodržiavanie kvalitatívnych parametrov môže byť problémom. Aj preto je Európska únia skrz-naskrz prešpikovaná rôznymi normami, ktoré zabezpečujú, aby kvalitatívne parametre boli nielen čo najpresnejšie definované, ale aj dodržiavané. Neexistuje nijaký dôvod, pre ktorý by v zdravotníctve nemal platiť rovnaký princíp. Prijatím reformných zákonov boli dokonca vytvorené podmienky, aby začali fungovať parametre, kategórie, akými sú napríklad kvalita, efektivita, produktivita práce, cena. Nezastupiteľnou úlohou štátu je v spolupráci so zdravotnými poisťovňami, nemocnicami, ambulantnými lekármi a pacientmi vytvárať takzvané indikátory kvality. Sú to v podstate kvalitatívne parametre, ktoré treba ročne spresňovať najmä preto, že to doteraz u nás nikto nikdy nerobil. Indikátory kvality sa od roku 2006 u nás neurčujú, hoci ide o zákonom stanovenú povinnosť vlády. Nebudujú sa ani systémy kvality, ktoré majú reálne zvyšovať bezpečnosť pacientov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nečinnosť v kvalite jasne dokazuje, že populizmus je schizofrénny. Robiť totiž stále iba ľúbivú politiku, a ešte aj pre každého, sa nedá. V konečnom dôsledku na to doplatí skoro vždy občan.
.ako to bolo s Veriteľom
Vo svete podnikania existuje financovanie prostredníctvom dlhu. Je to dôležitý finančný nástroj. Napríklad bez hypotekárnych úverov by najmä mladí nemali šancu slušne bývať. Podobne aj podnikateľ často potrebuje úver na nové technológie, pretože zvyšujú jeho produktivitu práce a tým aj konkurencieschopnosť. Na rozdiel od týchto dlhov katastrofa hrozí tomu, kto si nepožičiava napríklad v banke, ale robí dlhy tak, že neplatí takpovediac za svoj každodenný chlieb. Skôr či neskôr prekročí dlh únosnú hranicu a veritelia prestanú dodávať. To sme zažili už v roku 2002, keď boli dlhy zdravotníctva vyše 30 miliárd korún, čo bolo tom čase viac než 70 percent ročných príjmov celého systému. Na likvidáciu tohto dlhu použil štát v rokoch 2003 až 2006 vyše 20 miliárd korún. Bola vytvorená štátna akciová spoločnosť Veriteľ, ktorej úlohou bolo realizovať najväčšie oddlženie systému od roku 1990. Malo isť o jedinečnú operáciu, pri ktorej mal štát zohrať aktívnu rolu. Oddlženie malo byť jednorazové a posledné najmä preto, aby sa vytvorila slušná ekonomická štartovacia pozícia po reforme zdravotníctva. Tieto úlohy Veriteľ naplnil vrchovato, dokonca likvidoval aj také dlhy, ktoré siahali vari do polovice 90. rokov, teda do obdobia, z ktorého už mali byť dlhy dávno oddlžené predchádzajúcimi vládami. Nielenže neboli, ale vo všetkých predchádzajúcich oddlžovaniach bol štát vyslovene pasívny. Iba dával peniaze. Zaznamenali sme množstvo paradoxov, napríklad v roku 2000 štát do systému doslova vlial vyše 10 miliárd a... dlh narástol.
Veriteľ sa stal jednou z obetí populizmu. Robert Fico nedokáže v otvorenej diskusii presvedčiť verejnosť o svojej pravde. Ale má naporúdzi (zatiaľ) osvedčenú metódu – kriminalizovať svojich prípadných oponentov. Kauzy Hedvigy Malinovej, Ernesta Valka, posielanie opozície do väzenia sa v tom nijako nelíšia od kauzy Veriteľa. O Veriteľovi sa popísalo veľa. Ľudia si však môžu urobiť pravdivý obraz, lebo dnes existuje stránka www.veriteľ.sk, na ktorej môže každý získať potrebné informácie. Zdôraznime iba to najpodstatnejšie. V prvom rade, že Veriteľ postupoval na seba pohľadávky nemocníc, lekárov a lekárnikov voči poisťovniam za neuhradenú zdravotnú starostlivosť. Ďalej postupoval na seba pohľadávky poisťovní voči neplatičom poistného. Každé takéto postúpenie pohľadávky bolo doložené čestným vyhlásením postupcu, že pohľadávka je pravdivá, úplna a nesporná. Následne Veriteľ robil zápočty medzi uvedenými subjektmi. Finančne najväčšou položkou však boli pohľadávky dodávateľov tovarov a služieb voči nemocniciam. Sem patrili aj dodávky vody, plynu, elektrickej energie, telefónnych a poštovných služieb, ale aj nezaplatené odvody do sociálnej poisťovne. A samozrejme aj dodávky liekov, zdravotníckeho materiálu, potravín a množstva iných položiek. Základnou podmienkou bola dobrovoľnosť a boli aj také prípady, že sa niektoré firmy odmietli oddlžiť a pokračovali súdnou cestou. Bolo ich však naozaj iba zopár. Ďalšou podmienkou bolo, že nikto z dodávateľov nedostal 100 percent istiny. Najvyššia hodnota odsúhlasená vládou bola 97 percent. Bolo veľa prípadov, keď dodávatelia akceptovali aj 80 percent výmenou za okamžité peniaze. Nebolo možné vyplácať úroky, penále a súdne poplatky. Výnimkou boli dlhy voči daňovému úradu, tam sa zo zákona nedali „znižovať“ neuhradené dane. Ďalej sa 100 percent vyplácalo lekárnikom za neuhradené lieky, teda dlhy, ktoré narobila skrachovaná poisťovňa Perspektíva.
Bol ešte jeden prípad, ktorý sa týkal Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Išlo o dlh, ktorý právoplatným rozhodnutím súdu vymáhal exekútor a chcel exekvovať akcie kúpeľov Trenčianske Teplice, ktoré patrili poisťovni. I keď sa právoplatné rozhodnutie súdu mohlo javiť sporné, bolo potrebné ho rešpektovať. Vychádzalo sa z toho, že ešte minister Šagát určil nešťastným spôsobom Všeobecnú zdravotnú poisťovňu za právneho nástupcu skrachovanej poisťovne Perspektíva. Počas prvej Dzurindovej vlády sa postupovalo v zdravotníctve podobne nekvalifikovane ako za Mečiara a dnes za Fica, a tak sa stalo, že vznikol chaos, ktorý nahrával rôznym kšeftárom – často aj priamo z prostredia ministerstva a poisťovne. Po uhradení dlhov nemocníc sa nemocnice v súlade s občianskym zákonníkom stali dlžníkom Veriteľa, a. s. Následne rozhodnutím vlády boli všetky dlhy voči Veriteľovi všetkým nemocniciam odpustené. Aby ani v budúcnosti nikto neprišiel do pokušenia dostať sa k dlhom nemocníc, bol Veriteľ, a. s., legálne a v súlade so zákonmi zlikvidovaný. Sedemsto miliónov korún, ktoré vo Veriteľovi ostali, sme odovzdali nastupujúcej vláde. Ak premiér Fico a minister financií Počiatek hovorili o tom, že sa bežne hradilo súkromným firmám viac ako bola istina, mali aj povedať ktorým.
.o minimálnej sieti
Štát má nepochybne aj ďalšie významné funkcie v zdravotníctve. Napríklad by mal občanom garantovať podmienky, ktoré umožnia poskytovanie efektívnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti. Pre tvorbu minimálnej siete sa musia použiť transparentné kritéria, akými sú napríklad geografická dostupnosť, kvalita, priechodnosť ambulancií a nemocníc, stav záchrannej služby a množstvo iných. Napríklad pre minimálnu sieť všeobecných lekárov sa môže zvoliť kritérium geografickej dostupnosti, povedzme do pol hodiny pešo. Iným kritériom bude, že lekár musí byť špecializovaný v odbore všeobecné lekárstvo, ďalším napríklad priechodnosť, povedzme 25 pacientov za deň. Zjednodušene povedané, nariadenie o minimálnej sieti malo určiť takú najväčšiu veľkosť oka siete, ktorá by ešte stále garantovala efektívnu dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Každý poskytovateľ v minimálnej sieti musí mať zmluvu s poisťovňou. V týchto intenciách bolo v apríli 2006 pripravené komplexné nariadenie vlády o minimálnej sieti. Nebolo v ňom povedané, ktoré konkrétne subjekty to budú, boli však určené podmienky, pri akých bude minimálna sieť skonštruovaná a bude existovať. Samozrejme, hustota reálnej siete, počty kontrahovaných poskytovateľov, je väčšia ako minimálna. Do omrzenia sme hovorievali, že sieť musia vytvárať nákupcovia – zdravotné poisťovne, a nie štát. Ten musí vytvárať spravodlivé podmienky a zabezpečiť ich kontrolovanie. Spomínaný tretí Dzurindov počin zabránil prijatiu tohto komplexného nariadenia. Nečudujme sa, že o rok vláda bez dlhého rozmýšľania rozhodla, že v minimálnej sieti poskytovateľov ústavnej starostlivosti budú iba štátne zariadenia. Bez akýchkoľvek jasných a transparentných kritérií, jediné kritérium bolo Ficovo „a basta“. Vytvorili sa tak ideálne podmienky na to, aby štátne nemocnice doslova vydierali poisťovne. Ak by nemali poisťovne z akéhokoľvek dôvodu uzavreté zmluvy na úrovni minimálnej siete, mohli prísť o licenciu. Nikoho by už nezaujímalo, že zmluvu neuzavreli, pretože sa nevedeli dohodnúť na cene. Výsledkom sú čudné ceny pre štátne nemocnice a zánik alebo živorenie aj bývalých vynikajúcich menších poskytovateľov. Navyše, vláda doteraz nedokázala vydať nariadenie o minimálnej sieti všeobecných lekárov a špecialistov, hoci to zákon predpisuje. Zdá sa, že o tom, že musí byť vytvorené nariadenie vlády o minimálnej sieti pre sestry, fyzioterapeutov, logopédov, lekárne a množstvo ďalších poskytovateľov, na Ministerstve zdravotníctva ani netušia. Názor niektorých novinárov, že sme sa báli urobiť redukciu siete, je nezmyselný, nikdy by sme totiž nepoužili Ficovú metódu „ a basta“. A na takzvaný „market cleaning“, teda čistenie trhom, sme už nemali čas a, ako sa ukázalo, ani podporu Mikuláša Dzurindu.
Za posledné dva roky narástli, vďaka fungujúcej ekonomike, príjmy zdravotníctva o vyše 40 percent. V absolútnom vyjadrení klesli aj výdavky štátu – má skoro o 10 percent poistencov menej ako v roku 2006. Tieto úrodne roky však neviedli k zlepšenému kvality poskytovanej starostlivosti, ani k väčšej spokojnosti klientov, alebo nedajbože ku kladnému hospodáreniu nemocníc. Naopak, nemocnice sa opäť začali zadlžovať. Dlh piatich najväčších štátnych nemocníc iba na zákonných odvodoch oficiálne narástol o vyše tri miliardy korún. Koľko je to skutočne, sa stáva pomaly štátnym tajomstvom. Splatnosť faktúr dodávateľom sa znova posunula na vyše 18 mesiacov. Šťastím je, že úroková miera je v percentách, a nie desiatkach percent, ako to bolo ešte za prvej Dzurindovej vlády. Dlh rastie najmä preto, že nič nenúti nemocnice zvyšovať efektivitu. Naopak, nepokryté mzdové sľuby, umocnené skrytou prezamestnanosťou v štátnych zariadeniach, vrátili zdravotníctvo tam, kde bolo pred rokom 2002. Návrat pred rok 2002 je tu aj v čudesných nákupoch technológií, navyše realizovaných akýmsi gangom veterinárov, možno aj pod ideovým vedením niekoho zo súčasnej politickej špičky, ako o tom často informujú médiá.
.o dohľade
Ďalšou funkciou štátu je bezpochyby aj zabezpečiť dodržiavanie podmienok stanovených zákonmi. Systém poskytovania zdravotnej starostlivosti je komplikovaný, veď iba základných zákonov je sedem. Štát by sa mohol dostať do dvojjedinej funkcie, pretože sám štát je tiež účastníkom trhu. Je platiteľom poistného za svojich poistencov a aj poskytovateľom zdravotnej starostlivosti , pretože vlastní nemocnice. Mal by teda mať rovnaké práva, ale aj povinnosti, ako ostatní neštátni účastníci. Navyše, nemal by kontrolovať sám seba. Bolo potrebné zákonom zriadiť Úrad pre dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti a dať mu kontrolné kompetencie. Úrad musel byť nezávislý od štátu, nemal byť štátom ani financovaný. Jeho funkciou mala byť, veľmi zjednodušene povedané, kontrola – dohľad, či zdravotné poisťovne nakúpili zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonmi, a či každá zdravotná starostlivosť, teda aj plne hradená občanmi, bola poskytnutá poskytovateľmi „lege artis“. Ani tu nezaváhali a zmenili zákon tak, že Úrad je úplne závislý od štátu. Predsedu odvoláva a vymenúva vláda, samozrejme, tak, ako sa jej to hodí. Predsedu úradu ihneď po prijatí tejto novely odvolali. Nové vedenie tejto inštitúcie v podstate obsadil Smer. Nastal alarmujúci pokles pitiev – tohto akoby záverečného auditu kvality poskytovania zdravotníckej starostlivosti. Namiesto, aby počet pitiev dosiahol optimálne číslo okolo 25 percent, zaznamenávame významný pokles oproti stavu z roku 2006.
Úrad má dohliadať na to, či poisťovne nakúpili tú zdravotnú starostlivosť, ktorú zo zákona mali. Nie je veľké umenie poskytovať zdravotnú starostlivosť v Bratislave, ale čo také rómske osady? Úrad mal napríklad kontrolovať, či sa aj v týchto osadách zdravotná starostlivosť nakupuje v súlade so zákonmi. Vieme, že nie. Namiesto, aby Úrad „tlačil“ na poisťovne a nútil ich vytvoriť také finančné podmienky poskytovateľom, za ktoré by sa oplatilo lekárom a sestrám pôsobiť priamo v osadách, vymyslela sa rajonizácia. Jej cieľom je údajne zabrániť lekárom, aby odmietali ošetrovať, ak majú veľa pacientov. Čistý nezmyslel, pretože lekárov tam bolo, je a bude málo. Jediné, čo by to zmenilo, je finančná motivácia, a nie nejaké úradnícke rozhodnutie. Takisto má úrad ohromné kompetencie v kontrole solventnosti zdravotných poisťovní – veľmi podobné tým, aké má Národná banka Slovenska voči slovenským bankám a poisťovniam. Zdravotné poisťovne musia úradu preukazovať svoju likvidnosť, ich účty sú vedené v štátnej pokladnici. Pokiaľ by poisťovne vytvárali čakacie listiny a technické rezervy, bolo by možné veľmi presne posudzovať ich likviditu. Ale nie je to tak. Ani po dva a pol roku nebola prijatá už dohotovená vyhláška o čakacích listinách. O neschopnosti súčasného Úradu svedčí viacero faktov. Napríklad bol Úrad zaskočený, keď Európska zdravotná poisťovňa ohlásila likvidáciu. Panické správanie sa úradu a naozaj nekompetentné vyjadrenia jeho predsedu sa dosť podobali na správanie sa vtedajšieho štátneho dozoru na Ministerstve zdravotníctva pri páde Perspektívy v roku 2000. Teraz išlo o to, že Európska zdravotná poisťovňa sa sama dala do likvidácie – nie podľa špeciálneho zákona o zdravotných poisťovniach, ale podľa všeobecného Obchodného zákonníka. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to špekulácia, bola však legálna. Majitelia poisťovne chceli už dávno predať svoj kmeň cca 150-tisíc poistencov. Problémom bolo, že nepredávali iba kmeň so záväzkami a pohľadávkami rozpísanými a vedenými na jednotlivých účtoch poistencov. Chceli predať akcie celej firmy, teda podnik. V tom však bol háčik, lebo nikto nevie, aké záväzky z minulosti by vlastne kúpil. Namiesto toho, aby úrad okamžite konal a zabránil Európskej zdravotnej poisťovni obchádzať zákony, tak v rozpore so zákonom prevzal jej kmeň do správy. Na takého konanie by ho totiž oprávňovala iba jedna vec – ak by Európska zdravotná poisťovňa nebola schopná pripraviť v úradom určených lehotách ozdravný plán, napríklad pri zhoršenej likvidite.
To sa nestalo, úrad nič také nenariadil. Inou motiváciou mohla byť snaha „pomôcť EZP zbaviť sa svojho kmeňa poistencov“ pre Európsku zdravotnú poisťovňu najvýhodnejšou cestou. Všetky ostatné záväzky potom cez likvidáciu a následný konkurz, samozrejme, na úkor veriteľov, likvidovať. Navyše, ak je firma v likvidácii, znamená to iba toľko, že už nesmie uzatvárať nové zmluvy, ale musí plniť všetky uzavreté zmluvy, v tomto prípade nielen voči všetkým poskytovateľom starostlivosti, ale aj voči všetkým 150-tisíc poistencom. Na takého „priateľské“ kroky úrad nemal a nemá kompetencie. Čudné vyjadrenie predsedu úradu Richarda Demoviča o tom, že Európska zdravotná poisťovňa bola na tom aj tak zle, ho usvedčuje prinajmenšom z neschopnosti. Zákon nepozná „aj tak“, pozná iba postupy a opatrenia v prípade zhoršenia likvidity. Demoviča by neospravedlnilo ani to, keby konal na niečí príkaz. Úrad sa hlúpo prejavuje skoro denne.
Uvediem ešte jeden príklad. Health Policy Institute zverejnil pravidelný rating zdravotných poisťovní. Na ich hodnotenie bolo použitých okolo 17 kritérií. Výsledok ratingu ukázal, že najlepšie sú súkromné poisťovne. Dalo by sa oponovať, že neexistencia legálnych čakacích listín, alebo nepresné vyhodnotenie niektorého kritéria, napríklad limitovanie nákupu, môžu skresľovať obraz a viesť k chybnému hodnoteniu. Ale nie je to tak – práve množstvo kritérií zvyšuje objektivitu. Úrad narýchlo urobil „truc rating“. Použil iba štyri kritériá, najvýznamnejším sa stali výdavky na jedného poistenca. Samozrejme, že v tejto disciplíne je majstrom tá najväčšia, štátna poisťovňa. Ibaže podľa takéhoto kritéria by pri ratingu pekární zvíťazila pekáreň, ktorá by nakupovala najdrahšiu múku, alebo dopravná firma, ktorá by nakupovala najdrahšiu naftu.
Pre objektivitu treba dodať, že keby súkromné poisťovne boli také dobré, ako by mohli byť, ľudia by im vyvalili dvere a vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni by ostal sotva jeden poistenec. Ale nie je to tak a istá časť viny za neúspech padá na hlavu súkromných poisťovní. Správajú sa niekedy tak, akoby samy mali maslo na hlave. A aby ľudia do nich predsa len nešli, Fico straší a nevyberane na ne útočí. Inak povedané, štát, vlastník poisťovní, a štát, vlastník nemocníc, ničí konkurenciu tým najnevyberanejším, doslova nečistým spôsobom. Úrad „posilnil“ dnes už bývalý minister Valentovič, ktorý zázračne ozdravel. Za tri priemerne mesačné platy sa stal predsedom dozornej rady Úradu, ktorý ma kontrolovať jeho hospodárenie. Nejaká intelektuálna obroda tejto inštitúcie teda naozaj nehrozí.
.o ústavnej žalobe a populizme
Niekedy v roku 2005 opozičný Smer podal na Ústavný súd žalobu, v ktorej namietal ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti tým, že zdravotné poistenie je vykonávané akciovými spoločnosťami. Ak by sa Ústavný súd stotožnil s týmto názorom a rozhodol by, že majú pravdu, bol by tu veľký problém. Pre objektivitu treba opäť dodať, že Smer má pravdu, bol by tu veľký problém. Nastal by totiž bezprávny stav. Zrazu by neexistovala nijaká právna úprava, podľa ktorej by mohlo zdravotníctvo ďalej fungovať. Smer má už dva roky zodpovednosť za štát, nijako viditeľne sa však nepripravoval na prípadný úspech vlastného podania na Ústavnom súde. Nemal nijaké okamžité legislatívne riešenie v talóne. Našťastie, Ústavný súd v roku 2007 rozhodol – presne naopak, ako žiadal Smer. Znova sa iba ukázalo, že právnik Fico, tak ako v iných prípadoch, chcel použiť Ústavný súd ako nástroj politického boja. Navyše je príznačné, že antireforma nemá žiadne legislatívne prevedenie. Ak tu chce Fico mať štátne zdravotníctvo, musí zákonmi vytvoriť úplne iné prostredie. Sústavné odštipkávanie z reformných zákonov urobí nakoniec zo zdravotníctva iba to, čo sa stane z býka, keď sa ho pokúšajú postupne pomaly kastrovať. Nebude z neho vôl, ale rozzúrený býk.
Ivan Valentovič podal demisiu zo zdravotných dôvodov. Po roku 1989 sme tu také čosi nemali. Novým ministrom sa stal Richard Raši. Rozhodne lepšie vystupuje, má dobrý hlas, je vysoký, mladý, štíhly a zatiaľ je zdravý. Rovnako ako jeho predchodca poslúcha iba dvoch vládcov slovenského zdravotníctva. Ako prvého politruka, ktorý si ani nevšimol november ’89. Ako druhého bývalého osvetového pracovníka komunistického KNV v Košiciach, ktorý je dnes vo vysokej štátnej funkcii. Vláda je zostavená z ľudí referentského typu a Robert Fico sa k nim tak aj správa. Očakávať od výmeny referenta zmenu kurzu naozaj nemožno. Takže po sto dňoch vlády nového ministra sme zaznamenali iba dve pozoruhodnosti. Jednou je, že sa nový minister neobáva arbitráže, a to by sa veru mal, najmä po výsledku rozhodovania Ústavného súdu. Druhou je, že chce kontrolovať rozpočty súkromných zdravotných poisťovní, znova argumentujúc, že ide o verejné financie. Ale nie sú to verejné financie, stačí aby si prečítal náš článok s Ernestom Valkom v .týždni 29/2007 Znárodňovať nemožno. To však nie je podstatné. Podstatné je, že znárodňovať chce. Asi.
Bezbrehý populizmus vystavuje Slovensko sústavne a už dávno vážnym problémom. Treba sa však zamyslieť nad Ficovým vlastným názorom na populistov. Povedal, že „je lepšie byť populistom ako zlodejom“. Oboje je veľmi zlé, ale byť navyše aj nezodpovedným populistom v čelnej riadiacej funkcii je ešte horšie.
Autor je bývalý minister zdravotníctva
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.