Na črpáku s patinou je vypálený nápis: „Vysoke Tatry – Štrbske pleso – Slowakia“. Namiesto žinčice je v ňom prach. To, či je črpák v polici bytu v Le Havre, Viedni, Moskve, Plzni, nie je podstatné. Treba mať suvenír zo Slovenska.

Bombový útok v Bostone vrátil do pozornosti médií kaukazský región. Aký absurdný útok sa to práve odohral a čo bolo jeho motiváciou? Čo má čečenský boj o nezávislosť od Ruska spoločné s Amerikou?

Novinárku Janu Shemesh poznajú naši čitatelia z článkov a blogov, ktoré píše z Izraela. O svojom boji s rakovinou napísala knihu Smrť si neškrtne, momentálne dokončuje obsiahly román, ktorý nemá s jej chorobou ani s jej osobou nič spoločné.

Vláda a odborári chcú presadiť zvýšenie minimálnej mzdy. Hoci ide len o pár eur, niektorých ľudí to môže stáť pracovné miesto, kým iné džoby vôbec nevzniknú. Pritom alternatívy sú pestrejšie ako len buď vyššia minimálna mzda alebo jej zrušenie bez náhrady.

Nepoznám krajšie more, ako je poľský Balt. Nekonečné pláže s bielym jemným pieskom, piesočné duny, na ktorých kvitnú kvety, lesíky okolo pobrežia, v ktorých sa to hemží zverou, vrátane diviakov. More tu dokáže byť blankytne modré aj tmavosivé, vlny majú dôstojnú výšku, ale aj tak sa ich človek nemusí ešte báť. A najmä je to nádherne blízko, aspoň pre nás Čechov, pre vás Slovákov o niečo ďalej.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Sú výstavy, ktoré vám pomôžu objaviť autora, ktorého ste doteraz nepoznali. Sú výstavy, ktoré vás naučia vidieť krásu tam, kde ste ju predtým nevideli. A sú výstavy, ktoré vám umožnia zamyslieť sa nad tým, čo vlastne umenie je a ako vzniká.

Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Štvrtý ročník piešťanského festivalu Grape je za nami. Niesol sa v znamení skvelých hudobných zážitkov, boja s vrtochmi počasia i v znamení vidieckych oblečkov, ako to počas tohto roku odporúčal dress code.