Koronavírus spôsobil, že sme oveľa menej citliví na pomalú a zdanlivo neškodnú stratu slobôd a práv, ktoré nám zaručuje ústava.

Povedal som, že v sobotu a nedeľu nebudem písať denník, že si odpočiniem a so mnou možno aj naši čitatelia. Slovo som ale nedodržal.

Stalo sa to, čo sa dalo predpokladať. Matovičom presadené obmedzenia pohybu vyvolali na cestách zbytočný chaos, ničomu to nepomohlo. Kritizuje ho aj Pellegrini, a tentoraz sa nedá robiť nič, len mu dať za pravdu.

Tak teda takto to vidím ja. Nejaký človek, autorita, v jeden deň vyhlási, že treba bezpodmienečne zabrániť ľuďom, aby počas sviatkov cestovali za svojimi príbuznými. Lebo veď ide o zdravie. Namiesto apelu na rozum zvolí silu.

Čakajú nás ťažké dni, týždne, mesiace a možno aj roky. To nikto nevie. V týchto dňoch sa formuje charakter našej spoločnosti. To, akým spôsobom zvládneme s pandémiou sa vysporiadať, nás poznači na celé generácie. Nevieme o tom, ale pandémia formuje charatery celých národov. Aj toho nášho.

Neuveriteľný mesiac čuším doma. Občas vyleziem niekde na lúku. Bál som sa ako to budem znášať. Zatiaľ je to OK. Hor sa do ďalších dní.

Moja karanténa sa dožila tzv. Kristových rokov. Slovensko má v osobe Igora Matoviča premiéra, ktorý sa bojí rozhodnúť a zakrýva sa dymovou clonou odborníkov.

V tomto denníku sa dozviete, čo si o novom riaditeľovi SIS myslí generál Macko, o zrušení festivalu Pohoda a uvidíte človeka, ktorý sa vyliečil z koronavírusu vo veku, ktorého sa väčšina z nás nemá šancu dožiť.

Sprísnenie pohybu, zákaz cestovať z okresu do okresu, to všetko viedlo k zápcham na diaľniciach i cestách. Ľudia meškajú do práce. K starým rodičom nikto z nich nešiel. Sulík sa nevie dovalať Matovičovi a za chaos sa ospravedlňuje občanom.

Cesta k spravodlivosti býva niekedy dlhá a pre tých, ktorí na ňu čakajú aj bolestivá. Bolesť pani Kušnírovej a rodiny Kuciakových má na svedomí nedôsledný a lajdácky súd z Pezinka.