Na prelome rokov zvykneme bilancovať a predpovedať – odchádzajúci rok práve plynulo strieda ten prichodiaci, do ktorého spravidla vkladáme svoje nádeje, priania, ale aj odhodlania. Mne osobne sa zdá, že zoznam želaní a predsavzatí mám tento raz obzvlášť dlhý, ale niet sa čomu diviť. Ak si totižto chceme budúci rok obhájiť naše hodnoty, budeme musieť preukázať skutočnú vôľu a nájsť v sebe odvahu.



Aby Európska únia neustrnula v arogantnom autoritárstve, potrebuje reflexie prichádzajúce z viacerých strán. Jednu z nich ponúka aj kniha bývalého stĺpčekára .týždňa Martina Leidenfrosta.

Pred dvanástimi rokmi, 18. 12. 2011, zomrel Václav Havel, jedna z kľúčových postáv našich novodobých dejín. Nie je to dlhý čas, a predsa to meno poznáme my, mladí ľudia, čoraz menej. Avšak hovorí to niečo nielen o nás mladých, ale rovnako tak o celej spoločnosti.

Zdá sa, že báseň Karla Kryla, ktorú napísal počas normalizácie v exile, je svojím motívom aj 34 rokov po revolúcii stále aktuálna. Dnes opäť pre mnohých vyvstáva otázka, čo nás s vlastnou krajinou ešte spája. Vo chvíli skepsy sa nám príhodne prihovára svojím dielom legendárny pesničkár a básnik, hoci práve v týchto dňoch si pripomíname už tridsiate výročie, odkedy nie je medzi nami.

Každú novú generáciu definuje doba a prostredie, v ktorom dostáva priestor rozvíjať sa. Tú moju zásadným spôsobom ovplyvnili dva kľúčové faktory. Boli sme, ako vôbec prvá generácia, formovaní v krajine patriacej do civilizačného Západu a zároveň od narodenia zžitý so svetom internetu a sociálnych sietí. Postupne sa nám ukazuje, že vyrastanie so slobodou nie je tak bezstarostné, ako by sa mohlo zdať.

Slovensko stojí pred druhým kolom prezidentských volieb. Snáď už ani nie je nutné opakovať, čo všetko je v hre, počnúc zahraničnopolitickým smerovaním, až po rovnováhu moci. Po pol roku staronovej vlády môže prísť konečne k bodu zlomu. Ak nie, obávam sa, že predčasne zlomených palíc, najmä čo sa mladých týka, výrazne pribudne. A to by bola hrozná škoda.

Vyhral Peter Pellegrini. Áno, slušnosť a kompetentnosť teraz prehráva - a zdá sa, že na Slovensku tradične. Ivan Korčok sa o ne pokúsil a ukázal, že boj o demokratické hodnoty je nevyhnutný, nech dopadne akokoľvek.

Čo mám proti Márii Terézii? Vlastne, v zásade nič. Úspešne k nám priniesla nový pohľad osvietenstva a perspektívu opretú najmä o revolučný školský systém. Bola však úspešná až natoľko, aby sme sa o jej reformy opierali aj po 250 rokoch?

Viem, bolo to už dávno. A možno na to niekto už aj zabudol. Avšak len vďaka tomu sme my, generácia slobodného Slovenska, dostali do vienka to, čo naši rodičia a starí rodičia nemali. Teraz je čas, aby sme si lásku sľúbili i my.

Je to nevídané, no zdá sa, že Slovensko po skoro dvesto ročnej pauze nadviazalo vďaka svojim politickým elitám na hnutia národného obrodenia. Samozrejme, svojskou formou poňaté prichádzajú s novými špecifikami a cieľmi, ktorými chcú pozdvihnúť zúbožený národ.