Klávesáčka Adela Tihláriková so skupinou Bad Karma Boy práve vydala album Prekrásny nový svet, a ako mnohí hudobníci pociťuje niečo medzi únavou, nadšením a trochu depkou. Potrebuje dovolenku, spamätať sa, vyjsť zo zacyklenia a nabrať novú energiu.

Pred rokom vydala poľská firma 11 bit studios vojnovú počítačovú hru, ktorá by sa mala stať "povinným čítaním". Keď už teda chceme mať tie počítače v školách.

Dav vzdialený pár metrov od miesta svojho pôsobenia väčšina pracovníkov RISC vôbec nevidela. Dva dni pred Národným pochodom za život každý z nich dostal vlastnú úlohu s upozornením, že je vyslovene nežiaduce, aby akokoľvek podľahli atmosfére pochodu. Jeho bezpečnosť mali pritom títo ľudia na starosti. Ako to fungovalo?

Predseda OĽaNO vyhlásil, že Robert Fico sa správal a správa tak, ako keby bol tichým akcionárom EPH. Mal sa ním stať za jeho súhlas s prechodom elektrární pod vplyv tejto firmy.

Reakcia ministra pôdohospodárstva Ľubomíra Jahnátka na kauzu 70 tendrov, ktoré vyhrala firma Star EU odporučená Smerom. Firma mala zákazky na viacerých ministerstvách, jedným z nich je aj Jahnátkov rezort.

Keď už človek nemôže byť kočovným Cigáňom, cirkusákom ani kolotočiarom, ešte mu v tomto svete ostáva jedna možnosť: stať sa kamionistom. Zo spomínaných možností je to tá najkomerčnejšia a pre širšiu verejnosť najprijateľnejšia forma putovného života. Tak ako ostatné spomínané skupiny, ani kamionisti sveta neunikli môjmu drobnozraku. Na ceste z Kaukazu sme hladní odbočili z diaľnice do čudného „mestečka“. Po dlhých hodinách pustatiny, sme zrazu vošli do zvláštneho areálu, kde boli rôzne búdy, motely a reštaurácie. Pred každou z nich stál človek a kýval na nás.

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Sú všade okolo nás. Lákajú nás, pokúšajú a nakoniec neodoláme. GPS-ky, tablety, smartfóny, motorky, nožíky, ďalekohľady, počítače, foťáky... No skrátka, všetky tie hračky pre chlapcov, na ktoré má približne 0,001 percenta žien slabosť tiež. A že práve ja musím patriť medzi nich. Že práve ja musím míňať prachy na súpravu nástrojov, aby som sa potom mohla vŕtať v trabante. Že ja sa musím vždy zastaviť pod tými schodmi v auparku, kde maju GPS-ky, len aby som tam strávila pol hodiny a potom odišla naprázdno do obchodu s nožíkmi, plného úchylov v army handrách, obdivujúcich pár vysoko nacenených ostrých čepelí.

Divadelníci majú svoju Divadelnú Nitru či Novú drámu, filmári festival v Bratislave a Trenčianskych Tepliciach. Každý má nejaký festival, dokonca aj politici – len to vždy uvzato volajú samit. A čo my? Chvalabohu, nezostávame bokom.