Pred rokom vydala poľská firma 11 bit studios vojnovú počítačovú hru, ktorá by sa mala stať "povinným čítaním". Keď už teda chceme mať tie počítače v školách.

Prekonať niekoľko kilometrov mora na preťaženom gumenom člne z Turecka je pre nich najťažšou skúškou na ceste do Európy. Na Lesbos tento rok priplávalo už vyše 200-tisíc migrantov.

Dav vzdialený pár metrov od miesta svojho pôsobenia väčšina pracovníkov RISC vôbec nevidela. Dva dni pred Národným pochodom za život každý z nich dostal vlastnú úlohu s upozornením, že je vyslovene nežiaduce, aby akokoľvek podľahli atmosfére pochodu. Jeho bezpečnosť mali pritom títo ľudia na starosti. Ako to fungovalo?

Dve dedinky na uzavretej maďarsko-srbskej hranici a tri kilometre železničnej trate medzi nimi sa stali epicentrom svetových správ. Prinášame svedectvo o utečeneckej dráme, ako sa vyvíjala v priebehu dní a nocí za posledné dva týždne.

Predseda OĽaNO vyhlásil, že Robert Fico sa správal a správa tak, ako keby bol tichým akcionárom EPH. Mal sa ním stať za jeho súhlas s prechodom elektrární pod vplyv tejto firmy.

Reakcia ministra pôdohospodárstva Ľubomíra Jahnátka na kauzu 70 tendrov, ktoré vyhrala firma Star EU odporučená Smerom. Firma mala zákazky na viacerých ministerstvách, jedným z nich je aj Jahnátkov rezort.

Keď už človek nemôže byť kočovným Cigáňom, cirkusákom ani kolotočiarom, ešte mu v tomto svete ostáva jedna možnosť: stať sa kamionistom. Zo spomínaných možností je to tá najkomerčnejšia a pre širšiu verejnosť najprijateľnejšia forma putovného života. Tak ako ostatné spomínané skupiny, ani kamionisti sveta neunikli môjmu drobnozraku. Na ceste z Kaukazu sme hladní odbočili z diaľnice do čudného „mestečka“. Po dlhých hodinách pustatiny, sme zrazu vošli do zvláštneho areálu, kde boli rôzne búdy, motely a reštaurácie. Pred každou z nich stál človek a kýval na nás.

Nedávno som do tejto rubriky napísal článok s názvom Pozor na nich! Vrátil som sa v ňom k praktikám troch čudných nadácií, ktoré zbierajú peňazí od darcov na „biedne deti v chudobných krajinách“. Tie praktiky považujem za neférové a manipulatívne. V závere som spomenul, že sa tu objavila ďalšia netransparentná nadácia. Ľudia z nej sa mi ozvali – a žiadali opravu.

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.