Už pred prezidentskými voľbami sme uvažovali, kam odísť (keby sa to doma zvrtlo k zlému). S manželom sme položartom vybrali dva bezproblémové ostrovy: ...

Ako by to bolo včera! Sedím na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete – Dhafera Youssefa – ...

Keď som známym oznámila, že budem niekoľko týždňov bývať a pracovať v Chicagu, s miernym dešpektom pokrútili nosom. Lebo je to druhé najväčšie poľské mesto na svete; bašta demokratov i režisérov apokalyptických filmov; metropola, kde vietor nikdy neprestane a s hromadou mrakodrapov a fastfoodov k tomu. No všetci dodali, že je to domov amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý sa tu pred rokmi venoval tomu, čomu ja dnes – komunitnému organizovaniu.

Pred troma mesiacmi som začala pracovať ako terénna pracovníčka, koordinujúca poslednú fázu rozvojového projektu Trnavskej univerzity na pobreží Kene. Prvou vecou, ktorú som chcela hneď po príchode zažiť, nebolo naháňanie slonov v rezervácii Shimba Hills ani potápanie sa v Indickom oceáne, ale platenie produktov či služieb cez mobilný telefón.

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Bola som síce v rodnom, ale takpovediac v cudzom meste, takže som len krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

V rámci nášho rozvojového slovensko-kenského projektu koordinujeme tri nutričné centrá na pobreží Kene – v Kwale, Tiwi a Mkongani. Pri tom poslednom mieste sme vždy nútení pridať poznámku: „Pánu Bohu za chrbtom“.

Situácia spred 50 rokov sa v Keni minulý mesiac zopakovala. Proti sebe stáli Odinga, bojovník za pozemkovú reformu, a bohatý prominent Kenyatta, ktorého rodina vlastní obrovské pozemky a má sa zodpovedať pred Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti. Kto zvíťazil? Kenyatta.

Uhersko-hradišťská Filmovka je v mnohom podobná trenčianskej Pohode, len v tomto prípade nejde o hudbu a stretávanie sa so známymi, ale o hodiny strávené v prítmí dusných kinosál sledovaním výnimočných filmov. Donedávna možno neznámych, zabudnutých či nedocenených, no tento rok predovšetkým dlhých, smutných a mrazivo realistických.

Pandémia koronavírusu dala ľudstvu boľavú lekciu, ktorá nám podľa Boby Markovič Baluchovej pripomína, aby sme sa stíšili. „Musíme znovu objaviť význam slov solidarita, ľudskosť a sloboda,“ hovorí slovenská novinárka, ktorá aj s rodinou žije na druhom konci sveta.