Poverený riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Juraj Čarný hovorí, že vždy chcel robiť sprostredkovateľa medzi umelcom a divákom. Dnes mu práca kurátora zaberá len desatinu času, inak je to predovšetkým manažovanie, cieľ však zostáva rovnaký.

Livio odcestoval a požiadal priateľov, aby sa mu postarali o najdôležitejšiu vec jeho života. Nebolo to dieťa ani domáce zvieratko alebo niečo podobné. Bola to rastlinka marihuany, ktorú bolo treba polievať, aby bola pripravená na výrobu prvých cigariet. Takáto starostlivosť si vyžaduje tých správnych „babysitterov“, ktorí ju dajú za okno, ale tak, aby ju nevideli susedia ani potenciálni bonzáci. Rastlinka to prežila, ale pri návrate domov si jej majiteľ sľúbil, že už nikdy svojho miláčika nenechá v rukách takých novicov.

Boli veľkou pýchou každého poriadneho prednovembrového záhradkára. Predovšetkým však toho, čo nemal ani úrodnú pôdu, ani slnečný svah. Aj keď mu v hnedej lepkavej hline nič nevyrástlo, aspoň ríbezle vždy zarodili. Tak mal pre istotu vysadených aj zo desať kríčkov.

Biľakov pamätník Komunistická strana Slovenska odhalila pamätník Vasiľovi Biľakovi v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pri Svidníku. Obec mu tiež udelila čestné občianstvo a pri odhaľovaní pamätníka rečnil aj starosta. Biľak bol pritom prominentným komunistickým funkcionárom a jeho meno je aj pod pozývacím listom pre armády Varšavskej zmluvy, ktoré v roku 1968 okupovali Československo. Stal sa tiež jedným zo symbolov následnej normalizácie.

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

Nahrávajú nás? Sú tu ploštice? Pýtaš sa ma a pozeráš sa do každého rohu. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem s pocitom, akoby som bola pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem, kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite.

Do slovenských kín prichádza nová česká čierna komédia Díra u Hanušovic. Na režisérsku stoličku si prvýkrát sadol Miroslav Krobot, do hlavných úloh obsadil hercov pražského Dejvického divadla. V čom oneskorený debutant prekvapil a čo mu nevyšlo?

Niektoré hlasy hovoria o novom albumu U2 ako najhoršom spame v histórii popmusic, iní mu dávajú päťhviezdičkové hodnotenia. Songs Of Innocence nie je jediným albumom írskej štvorice, ktorý priniesol rozporuplné reakcie.

Priateľ, ktorý nedávno prvýkrát navštívil Kubu, sa ma spýtal, prečo vláda nezastaví nelegálnu distribúciu takzvaných audiovizuálnych balíčkov. „Stačí, aby zistili, kto ich robí a kto predáva a môžu to zastaviť,“ špekuloval predo mnou mladý muž. Pripomenula som mu dielo Fuenteovejuna od Lope de Vegu. Španielsky dramatik v troch dejstvách opisuje, ako sa mesto vzbúrilo proti zneužitiu moci. Vidiečania sa zjednotia proti nespravodlivosti a spolu sa chopia zodpovednosti za smrť miestneho despotu. „Kto zabil veliteľa? Fuenteovejuna, señor,” dozvedáme sa z divadla zlatého obdobia. A prenášame to do praxe aj dnes, minimálne vtedy, keď sťahujeme, kopírujeme a distribuujeme rôzne programy a dokumenty.

Človek otvorí fľaštičku s čírou tekutinou a zrazu mu do nosa vkĺzne esencia toho najrozpálenejšieho leta. Cítiť v nej prach na cestách, tichý pohyb stebiel trávy, no najmä mäkký dotyk padajúcich červenožltých lupeňov. To všetko skrýva ružová voda.