V máji 1947 pripravovali študenti z bratislavského internátu Svoradov tradičnú pešiu púť z Bratislavy do Marianky. Pripravili však prekvapenie. Po rannej omši v kostole jezuitov vyšiel na Františkánske námestie kňaz Jozef Búda a na pleciach niesol veľký drevený kríž. A s týmto krížom putoval potom veľký sprievod ľudí cez Patrónku, Železnú studničku až do Marianky, kde malo byť vyvrcholenie slávnosti slúžením omše.

Dosť bolo slnkom vyhriatych paradajok a šťavnato popraskaných melónov. Tie časy sú preč. Udrela na nás vykurovacia sezóna, tak sa nám aj v kuchyni načim patrične zariadiť. A Francúzi majú na túto zmenu klímy fantastickú odpoveď – choucroute garni (čítame šukrút garni).

Informácie, ktoré tamojší obyvatelia o vývoji majú, sú najčastejšie neoficiálne a „uniknuté“, čo vzbudzuje pocit, že situácia je v skutočnosti oveľa horšia a pomáha konšpiráciám o zatajovaní.

Nadpisy v denníku Sme chcú povedať viac než text. Ale teraz to vystihli: V KATOLÍCKEJ CIRKVI SA CHYSTÁ K VEĽKEJ ZRÁŽKE PRE SVÄTÉ PRIJÍMANIE. Ide o veriacich, žijúcich v druhom vzťahu, zatiaľ čo prvý zväzok manželský majú platne sviatostný. Odpoveď na otázku, či môžu aj v takomto rozpoložení pristupovať k svätému prijímaniu, má dať mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa v októbri koná vo Vatikáne. U nás k tomu chýba vnútrocirkevná diskusia. Možno pastiersky list, ktorý pomenuje možné eventuality.

A už je to tu, príprava na hurikán. A hneď na dva. Na Havajské ostrovy mali totižto namierené Iselle a vzápätí za ňou Julio. Ja som tušila, že nič strašného sa nestane. Tento tropický raj pôsobí, akoby bol chránený nejakou nadprirodzenou silou. Veď toľko krásy, milých predavačiek a ohľaduplných šoférov pohromade často nebýva.

Ak je voda ľudské právo, nemalo by mať Slovensko, ako bohato zásobená krajina, povinnosť exportovať ju tam, kde jej ľudia majú nedostatok?

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Spomienky na pád komunizmu pred 25 rokmi vzbudzujú v nás, čo sme to zažili, stále euforické pocity. Veď sme zažili niečo, čo Milan Šimečka výstižne nazval koniec nehybnosti. Ale zažili sme aj roky deväťdesiate. Aké boli? Ťažké? Úžasné? Hrozné? Krásne?

Jeho žlté vlaky majú ambíciu zvýšiť štandard cestovania na slovenskej železnici. Na luxus si nepotrpí a číslo na jeho mobil si ktokoľvek môže nájsť na internete. Tvrdí, že ľudia to nezneužívajú. Český podnikateľ, ktorý chce prostredníctvom biznisu meniť svet. Radim Jančura.