Milí priatelia. Sú veci exkluzívne a sú veci všedné. Tie exkluzívne ofukujeme, snívame o nich, vážime si ich a obdarúvame nimi. Všedné sú všedné – sivé, obyčajné, všeobecné, ľahko dostupné, niekedy až odkopnutiahodné. Po čase aj exkluzívne veci zovšednejú. Ktovie, ako by dopadol život Rómea a Júlie, keby sa boli zobrali... Banálny koniec, alkohol, nevera, domáce násilie...

Kultúra je potvora. Len tak si pomedzi nás chodí, nepotrebuje výťah ani schody, celkom jednoducho si poletuje vzduchom, motá sa nám popod nohy, občas zlietne spod oblohy, tichučko si kdesi striehne, celé dni sa ani nehne, pokorne si bokom čupí, hlavou krúti na svet hlúpy, nikomu sa nevnucuje, napriek tomu – stále tu je, nehlási sa veľkým krikom, neškerí sa starým zvykom, len si trpezlivo čaká, nie je ako hlúpa straka, čo sa vrhá za ligotom, je tu s tebou – nevieš o tom! Spod obočia na nás gáni, nízkosti sa prísne stráni a len mlčí, sebaistá, a len tíško čosi chystá...

Bubeník Martin Valihora sa chystá na májové turné po Slovensku s medzinárodným triom. Najradšej by len sedel na pódiu a hral, napriek tomu väčšinu času strávi organizovaním: One Day Jazz Festival, kultúrne podujatia, benefície aj vlastný klub Music Gallery.

Opatrná nádej Koncom minulého týždňa boli zverejnené výsledky rokovaní o ukrajinskej kríze v Ženeve, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia Ukrajiny, Ruska, USA a Európskej únie. Strany sa zhodli na krokoch, ktorých cieľom je deeskalácia napätia na Ukrajine. V spoločnom vyhlásení je výzva na rozpustenie ozbrojených skupín, opustenie okupovaných ulíc a budov aj amnestiu pre tých, ktorí boli počas nepokojov zatknutí.

Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Skoré vstávanie, obmedzený jedálniček, veľa potu a driny. Ale k tomu aj GPS alebo tablet. Tieto veci majú spoločné jedno – patria k vrcholovým športovcom, ktorí sú čoraz viac posadnutí číslami. Kde sa končí ľudský výkon a začína sa súboj technológií?

Klameme seba aj ostatných, aby sme vinou sveta nemuseli trpieť. Pravda totiž bolí. Preto väčšina Slovákov nikdy nepripustí, že Kotleba je extrémista, (len, skrátka, nemá rád Cigánov), nepripustí, že obvinení z kauzy Cervanová by mohli byť úplne nevinní ľudia, (presne ako ty a ja), alebo že si Hedviga Malinová svoje zbitie nevymyslela, ale je tou najkrutejšou obeťou šikanovania nového slovenského štátu, (pri ktorej je Kafkov Proces vzdialená, abstraktná rozprávka). Na internetových diskusiách tohto časopisu sa pri článkoch o všetkých troch kauzách objavujú nicky tých istých rozzúrených persón.

Slovo Rusko mi neznie exoticky. Možno takému Američanovi znie exotickejšie ako Mexiko, ktoré je zasa exotikou pre nás. V každom prípade, v našej zemepisnej šírke pojem Rusko nevyvoláva chuť na dovolenku. Slovo Kaukaz – to už je celkom iná reč. A vôbec, keď sa ten strašiak Rusko rozkúskuje na všetky tie pôvabné oblasti republiky – Tatarstan, Burjatsko, Kaukaz, Altaj, ... už sa nebavíme o ruskom Rusku, ale o krajoch sveta, ktoré...alebo vlastne stačí – o krajoch sveta. O krajoch v zmysle „na kraji”.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Keby nebolo Dallasu, nebolo by ani Camelotu. Nebyť tých pamätných dní medzi Dealey Plaza a cintorínom na Arlingtone, nemali by sme ani Kennedyho ako brilantného štátnika. Tie štyri dni vytvorili Kennedyho mýtus. Ale efekt sa stráca.