V každom jednom dome či reštaurácii majú na ňu svoj unikátny a generáciami overený recept. Nedajú na ten svoj dopustiť a dokážu sa o ňom hádať celé hodiny. Po francúzsky a poriadne nahlas. Veď ide o ich najcennejší gastronomický drahokam - bujabézu.

Písať o seriáli, sotva bola odvysielaná jeho prvá epizóda, sa môže zdať až nehorázne, ale nie je. Jedna epizóda totiž na reflexiu stačí, zvlášť ak Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov vlastne ani poriadnym seriálom nie sú. Skôr ide o štvordielnu minisériu, čiastočne domácu, nakrútenú v koprodukcii štyroch, piatich alebo šiestich krajín. Ťažko povedať, dohľadať relevantné informácie je takmer nemožné.

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.

Je kríza. Môže teda časopis, ktorý presadzuje potrebu väčšieho šetrenia, podporiť vládny zámer, v ktorom ide o prostriedky navyše zo štátneho rozpočtu? Myslím si, že môže.

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.

Mäso sa na našom stole udomácňuje čoraz častejšie. Vyberáme si z rôznych druhov, dá sa už natrafiť na skvelú jahňacimu, baraninu, dokonca už ani starené steaky nie sú problémom. Obchádzame však radi jednu delikatesu – vnútornosti.

„Prekvapíte ma dneska, pane? Čo poviete, prekvapíte?“ takto ma oslovil pri mojej prvej prechádzke Prešovom istý chlapík, hore bez a s cigaretou, vlasy aj okuliare na spôsob hipíka zvýraznili, že má vyťatô. „Pane,“ odpovedám ja, „rozhodol som sa, že vás prekvapím tým, že vás neprekvapím.“ „To ste ma teda vôbec neprekvapili, pane,“ odpovedá. „Ale zato vy ste ma mimoriadne osviežili,“ vravím mu. Nemuseli sme ani v náznaku vypovedať, že ide o prachy, obom nám to bolo od počiatku jasné.

Mnohí Číňania tvrdia, že je to ich najlepšie pivo. Už niekoľko desaťročí ho vyvážajú aj do cudziny, ide o medzinárodne rešpektovanú značku a toto leto oslavuje 110. narodeniny. Tsingtao je čínsky pivovar s nemeckým rodokmeňom.

Keď sa v roku 1992 zastavila výstavba novej fakultnej nemocnice na bratislavských Rázsochách, šlo vraj len o dočasné prerušenie financovania. V týchto zemepisných končinách význam slova „dočasne“ poznáme – ide spravidla o časový úsek presahujúci 20 rokov.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...