Dežo Ursiny ma rázne chytil za pačesy. Soulmen bola moja prvá profesionálna skúsenosť s hudbou, pretože dovtedy som hral len s amatérskymi kapelami väčšinou do tanca.



Je to príliš ťažké vybrať jeden najdôležitejší album. Ale keď už inak nedáte, tak to v mojom prípade bude Karel Kryl a jeho prvý a zrejme kľúčový album Bratříčku, zavírej vrátka.

Žena ma po mojej štyridsiatke začala prezývať nežne – piskorko. Nie, nesúvisí to s množstvom mojich zúbkov a nesúvisí to ani s dobrým čuchom, sluchom či jemnou srsťou. Na túto drobučkú myšku sa vraj podobám niečím iným.

Jedna z najnebezpečnejších vlastností tejto doby je spoliehanie sa na techniku. A na pravidlá. Alebo teda celkovo –spoliehanie sa. Nechápte ma zle, som milovníkom techniky –všetko od krásnych alumíniových Macov cez GPS-ky, tablety a iné gadgety od výmyslu sveta – e-booky, mobily...mám to všetko rada a som schopná starať sa o tieto moje hračky s materinskou láskou, leštiť si ich, a keď ich mám nové, aj s nimi spávam v posteli. Ale spoliehať sa na ne?

Písal sa október 1991. Václav Havel sa po druhý raz vo svojej prezidentskej kariére vybral na pracovnú cestu do USA. Neostal iba vo Washingtone, presunul sa aj ďalej na Západ do Los Angeles. Jedným z bodov kalifornského programu bola aj krátka návšteva Ronalda Reagana v jeho kancelárii na 34. poschodí Fow Buildingu.

Existuje pamätná fotografia, ktorá presne vyjadruje, kto bol Jiří Dienstbier. Pre moju generáciu by tá fotografia na slávu a úctu stačila. Vznikla deň pred Štedrým dňom v roku 1989 a sú na nej Jiří Dienstbier a vtedajší nemecký minister zahraničia Hans Dietrich Genscher.

Pôvodne som chcel písať o New Yorku, ale jednak tam nie som, a „dvak” som si prečítal, čo napísal v onlajnovom .týždni kolega Daniška. Dozvedel som sa, že žijem v najnebezpečnejšom meste na svete. Najprv som sa zľakol, že sa v NYC niečo za tých desať dní môjho povaľovania na pláži stalo, a potom som zistil, že je to preto, lebo podľa štatistiky máme najvyššie percento potratov.

Využívanie asymetrického vzťahu je jednou z najčastejších taktík úspešného boja. V symetrickom vzťahu sa stretávajú dve porovnateľné strany, ktoré nasadia do boja to najlepšie a súťažia v rovnakých parametroch.

Václav Havel ve svém světském kázání na pražském Fóru 2000 v dávno odsvěceném pražském Kostele sv. Anny opět s celou svou uměleckou představivostí dštil oheň a síru na náš nedokonalý svět. Shrnuji: město dnes dusí ohavný, chaotický prstenec skladišť, hypermarktů, parkovišť, kanceláří, souborů osamělých vilek, otřesná periférie, která s jakousi ďábelskou materialistickou energií neustále expanduje; město se už z výšky podobá metastázujícímu nádoru, jenž požírá a devastuje okolní přírodu. Jde o svět nabobtnalého sebevědomí a pýchy developerů, kteří měří všechno okamžitým ziskem a nectí dílo přírody a předků. Je jím také ekonomický fetiš naší civilizace a prokletá neviditelná ruka trhu: „Co způsobuje růst a růst růstu a růst růstu růstu, včetně růstu takových aglomerací. Naše globální ateistická civilizace pýchy a konzumu se řítí do pekel.

Emil, čo porábaš? Ja neporábam nič, lebo je zima a nechce sa mi chodiť von, nehovoriac o tom, že sa mi to ani nikdy veľmi nechcelo. Chodiť na prechádzky alebo, nedajbože, na výlety, to nebola moja parketa. Alebo behať! To už naozaj považujem za celkom nenormálne. Človek ráno vstane, natiahne si tepláky a ide bežať. Kto to vymyslel? Ten asi naozaj nemal čo robiť.