Po troch rokoch náročnej rekonštrukcie sa exodus Slovenskej filharmónie skončil. Slávnostným koncertom v bratislavskej Redute sa v posledný januárový štvrtok prvý slovenský orchester vrátil do svojho domovského sídla.

V roku 2011 sa uskutočnili slávnostné premiéry troch veľkých filmov (napísal by som najradšej veľkofilmov, ale nebolo by to celkom korektné). Zhodou okolností všetky tri rozprávajú o Konci.

Krátko po tom, čo traja ľudia oznámili, že budú kandidovať vo voľbách, som dostal otázku, či sa Martin Mojžiš nezbláznil. Odpovedám verejne: Nie, Martin koná rozumne a navyše pokorne.

Sedemnásteho novembra rekapitulujeme. Tak rekapitulujme. Zlatá éra slovenského popu vyzerala takto: všetci, ktorí chceli hrať, museli mať zriaďovateľa, podnik, kultúrne stredisko, nejaký výbor SZM a podobne. Ak chceli koncertovať, museli mať prehrávky, kde ich tvorbu posudzovala komisia múdrych súdruhov. Texty museli byť schválené, nielen raz, ale pred každým koncertom, zriaďovateľ posielal texty na príslušný výbor komunistickej strany, kde boli texty posudzované a organizátor dostával povolenie so zoznamom, čo sa môže a čo nemôže hrať.

Za 21 rokov zažilo Slovensko mnohé dramatické chvíle. Tieto voľ by k nim nepatria, hoci, paradoxne, znamenajú vládu jednej strany bez silného súpera. Na drámu chýba morálne oprávnenie porazených.