BALET 3Balet (Balet Bratislava)
Tri baletné inscenácie. Traja choreografi, tri prístupy k tanečnému divadlu. Ale len jeden baletný súbor. A jeden večer v jednom divadle. Prvá vec, ktorá človeku, sledujúcemu tanečníkov na pódiu, napadne, je to, aká je to škoda, že Mário Radačovský už nie je riaditeľom Baletu SND. Vzápätí si však uvedomuje, že takto je to určite lepšie – namiesto bojov s neprajníkmi sa môže venovať svojmu súboru. Trojbalet prináša choreografie Šárky Ondrišovej, Stanky Vlčekovej a Mária Radačovského. Frost Šárky Ondrišovej (s bohatou, umne poskladanou hudbou Petra Grolla) bola najabstraktnejšia, a preto emocionálne najpôsobivejšia z troch choreografií (biele kostýmy tanečníkov, náznaky približovania a vzťahov, všetko v mrazivom prísvite, nakoniec obnažené telá, na ktoré sneží). Proustom inšpirovaná Rose Stanky Vlčekovej (zvukovo bohatá hudba Jozefa Vlka) bola zo všetkých inscenácií najdivadelnejšia (dramatický oblúk, tanec ako zhmotnenie snového sveta čitateľa s cylindrom, nádherný tanec tanečníčky, ktorá sa nedotýka zeme, lebo ju podporujú, držia, dvíhajú štyria partneri, oživený nábytok). Choreografia Monos Mária Radačovského s hudbou Yanna Tiersena bola najklasickejšia (hľadanie obrazu samej či samého seba v zrkadlách rozostavaných po javisku, krásne vystavaný a bravúrne zatancovaný duet, nakoniec však znovu samota). Všetky tri choreografie spájala tanečná bravúra, pôvab a plné nasadenie všetkých tanečníkov. Práve to je na medzinárodnom súbore Baletu Bratislava najkrajšie. Práve to sa preň stáva typickým.
.jk
TANEČNÉ DIVADLO Voda na vode (Elledanse)
S trojbaletným večerom spája novú inscenáciu divadla elledanse niekoľko vecí. Samozrejme tanec, chuť a nasadenie účinkujúcich (už len to samo je nesmierne osviežujúce), choreografka Šárka Ondrišová, hudobný skladateľ Peter Groll a nakoniec aj fakt, že autor týchto riadkov uvidel tieto predstavenia počas dvoch po sebe nasledujúcich večerov. Snovosť bola v dôležitá v oboch predstaveniach. Už pri vstupe do sály divadla elledanse zaregistrujete na javisku porozhadzované, nie celkom dobalené staré kufre a policajný obrys mŕtvoly ako z miesta činu. Voda na vode je divadlo o snoch, spomienkach, o hĺbkach, ktoré odhaľujú. Ako keď nazriete do otvorenej batožiny iného človeka, tak sa dívate do vnútra, ktoré za normálnych okolností býva nedostupné a skryté. Traja muži a tri ženy v choreografii Šárky Ondrišovej a Borisa Nahálku rozohrávajú dúhové spektrum vzťahových polôh a situácií: neschopnosť priblížiť sa, neschopnosť „vyviazať sa" zo vzťahu (takmer brutálne scény s lanom), pudový ošiaľ (zúfalo cválajúci, dychčiaci, erdžiaci Martin Melo a dámy, ktoré jeho vášeň neopätujú), zostupy do existenciálnych hĺbok, návraty do banálnej reality. Od intimity kúpeľne až po hluk stanice. Nechýba dramatický oblúk, jednotlivé obrazy sa striedajú ako v šialenej slide šou. Krása a emocionálna sugestívnosť pohybu, podložená eklektickou, no pôsobivou hudbou Petra Grolla. Voda na vode nie je uvarená z vody. Vyrastá z hĺbky, dotýka sa podstaty.
.jk
KNIHA Pavol Weiss: Treba na chvíľu odísť (Slovart, 2011)
Keď v roku 2003 vyšiel román Pavla Weissa Žime, potom uvidíme, v literárno-publicistických kuloároch spôsobil mierne rozpaky: bolo to „príliš o živote", bolo to „málo literárne". Práve preto sa mi vtedy Weissov debut páčil: bol o svete, v ktorom som žil, literárne postavy riešili veci, ktorým som rozumel. Odvtedy Pavol Weiss napísal jednu novelu (Pomsta, 2004), zopár divadelných hier, román, ktorý sme viacerí považovali za „generačný" (Traja priatelia, 2006). No a v decembri minulého roka vyšla jeho prvá zbierka poviedok. Dvanásť krátkych textov rôzneho charakteru (od celkom realistickej poviedky cez sci-fi bizarnôstku, až po metaforicky bohatý príbeh) spája životný pocit človeka v „strednom veku". To je ten vek, ktorý preveruje hĺbku a kvalitu partnerských vzťahov, ktorý nám dáva nepríjemné otázky o zmysluplnosti všetkého, ktorý spochybňuje úspech, ktorý zvádza (možno k posledným) únikom, útekom a úletom. Vek, v ktorom sa zúfalý skok do prázdna tvári ako lietanie. Pavol Weiss je vo svojich poviedkach vecný, nevyzdobuje ich pseudopoetickými ornamentmi ani pseudopsychologickými dumkami. Len rozpráva príbehy, ktoré, aj keď niekedy presahujú realitu, vždy zostávajú skutočné. Myslím si, že to je preto, lebo nevymýšľa, ale vníma, domýšľa a zapisuje. Jeho hrdinovia sú preto skutoční, jeho poviedky sú preto kruto presné. Zase je to o živote. A to je dobre.
.jk
Tri baletné inscenácie. Traja choreografi, tri prístupy k tanečnému divadlu. Ale len jeden baletný súbor. A jeden večer v jednom divadle. Prvá vec, ktorá človeku, sledujúcemu tanečníkov na pódiu, napadne, je to, aká je to škoda, že Mário Radačovský už nie je riaditeľom Baletu SND. Vzápätí si však uvedomuje, že takto je to určite lepšie – namiesto bojov s neprajníkmi sa môže venovať svojmu súboru. Trojbalet prináša choreografie Šárky Ondrišovej, Stanky Vlčekovej a Mária Radačovského. Frost Šárky Ondrišovej (s bohatou, umne poskladanou hudbou Petra Grolla) bola najabstraktnejšia, a preto emocionálne najpôsobivejšia z troch choreografií (biele kostýmy tanečníkov, náznaky približovania a vzťahov, všetko v mrazivom prísvite, nakoniec obnažené telá, na ktoré sneží). Proustom inšpirovaná Rose Stanky Vlčekovej (zvukovo bohatá hudba Jozefa Vlka) bola zo všetkých inscenácií najdivadelnejšia (dramatický oblúk, tanec ako zhmotnenie snového sveta čitateľa s cylindrom, nádherný tanec tanečníčky, ktorá sa nedotýka zeme, lebo ju podporujú, držia, dvíhajú štyria partneri, oživený nábytok). Choreografia Monos Mária Radačovského s hudbou Yanna Tiersena bola najklasickejšia (hľadanie obrazu samej či samého seba v zrkadlách rozostavaných po javisku, krásne vystavaný a bravúrne zatancovaný duet, nakoniec však znovu samota). Všetky tri choreografie spájala tanečná bravúra, pôvab a plné nasadenie všetkých tanečníkov. Práve to je na medzinárodnom súbore Baletu Bratislava najkrajšie. Práve to sa preň stáva typickým.
.jk
TANEČNÉ DIVADLO Voda na vode (Elledanse)
S trojbaletným večerom spája novú inscenáciu divadla elledanse niekoľko vecí. Samozrejme tanec, chuť a nasadenie účinkujúcich (už len to samo je nesmierne osviežujúce), choreografka Šárka Ondrišová, hudobný skladateľ Peter Groll a nakoniec aj fakt, že autor týchto riadkov uvidel tieto predstavenia počas dvoch po sebe nasledujúcich večerov. Snovosť bola v dôležitá v oboch predstaveniach. Už pri vstupe do sály divadla elledanse zaregistrujete na javisku porozhadzované, nie celkom dobalené staré kufre a policajný obrys mŕtvoly ako z miesta činu. Voda na vode je divadlo o snoch, spomienkach, o hĺbkach, ktoré odhaľujú. Ako keď nazriete do otvorenej batožiny iného človeka, tak sa dívate do vnútra, ktoré za normálnych okolností býva nedostupné a skryté. Traja muži a tri ženy v choreografii Šárky Ondrišovej a Borisa Nahálku rozohrávajú dúhové spektrum vzťahových polôh a situácií: neschopnosť priblížiť sa, neschopnosť „vyviazať sa" zo vzťahu (takmer brutálne scény s lanom), pudový ošiaľ (zúfalo cválajúci, dychčiaci, erdžiaci Martin Melo a dámy, ktoré jeho vášeň neopätujú), zostupy do existenciálnych hĺbok, návraty do banálnej reality. Od intimity kúpeľne až po hluk stanice. Nechýba dramatický oblúk, jednotlivé obrazy sa striedajú ako v šialenej slide šou. Krása a emocionálna sugestívnosť pohybu, podložená eklektickou, no pôsobivou hudbou Petra Grolla. Voda na vode nie je uvarená z vody. Vyrastá z hĺbky, dotýka sa podstaty.
.jk
KNIHA Pavol Weiss: Treba na chvíľu odísť (Slovart, 2011)
Keď v roku 2003 vyšiel román Pavla Weissa Žime, potom uvidíme, v literárno-publicistických kuloároch spôsobil mierne rozpaky: bolo to „príliš o živote", bolo to „málo literárne". Práve preto sa mi vtedy Weissov debut páčil: bol o svete, v ktorom som žil, literárne postavy riešili veci, ktorým som rozumel. Odvtedy Pavol Weiss napísal jednu novelu (Pomsta, 2004), zopár divadelných hier, román, ktorý sme viacerí považovali za „generačný" (Traja priatelia, 2006). No a v decembri minulého roka vyšla jeho prvá zbierka poviedok. Dvanásť krátkych textov rôzneho charakteru (od celkom realistickej poviedky cez sci-fi bizarnôstku, až po metaforicky bohatý príbeh) spája životný pocit človeka v „strednom veku". To je ten vek, ktorý preveruje hĺbku a kvalitu partnerských vzťahov, ktorý nám dáva nepríjemné otázky o zmysluplnosti všetkého, ktorý spochybňuje úspech, ktorý zvádza (možno k posledným) únikom, útekom a úletom. Vek, v ktorom sa zúfalý skok do prázdna tvári ako lietanie. Pavol Weiss je vo svojich poviedkach vecný, nevyzdobuje ich pseudopoetickými ornamentmi ani pseudopsychologickými dumkami. Len rozpráva príbehy, ktoré, aj keď niekedy presahujú realitu, vždy zostávajú skutočné. Myslím si, že to je preto, lebo nevymýšľa, ale vníma, domýšľa a zapisuje. Jeho hrdinovia sú preto skutoční, jeho poviedky sú preto kruto presné. Zase je to o živote. A to je dobre.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.