Žijeme vo svete, ktorý už neverí na zázrak. Neveríme ani len tomu, že lepšie sa presadí a horšie prehrá. Sme zakliati v konšpirácii peňazí, marketingu a moci. Ale zázrak dobrého nápadu, ktorý premôže malosť, je možný.

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

... je výzva života. Zvykneme si cez pery poľahky prechádzať, že na večné veky, až kým nás smrť nerozdelí, v dobrom i v zlom, v zdraví i chorobe, v daždi i vo víchrici... Však ženiť sa či vydávať, to nie je ako chleba požičať. Vraví sa v prísloví.

LONDÝN – Lídri s rozhodovacími právomocami dnes prežívajú ťažké časy. Žijeme v ére nízkej predvídateľnosti. Svet akoby sa ustavične premieňal. Problémy, ktoré treba riešiť, sú obrovské. A predovšetkým v mnohých prípadoch existuje rozpor medzi vhodnou krátkodobou politickou praxou a správnou dlhodobou politickou stratégiou.

Americký projekt Sun City, kde si vraj v arizonskej púšti činorodo a sebestačne žijú desiatky tisícov čiperných starčekov a stareniek, znie pre nás ako sci-fi. My riešime oveľa prozaickejšie otázky.

Bodka-bodka-čiarka, bodka-čiarka-čiarka-bodka, bodka-bodka, bodka-čiarka-bodka, čiarka-čiarka-čiarka, čiarka-čiarka. To bola morzeovka a znamenalo to, že: upírom. Aj jeden cukrík stačí a už sa povracajú k panelovej stene domu na sídlisku, uprostred snehu, v malom meste na severe, vo Švédsku, v jednom filme. Volá sa: Nech vojde ten pravý.

Ministerstvo financií zrejme riadi spolok abstinentov, pretože jediným badateľným opatrením, ktoré po prepuknutí krízy prijalo na stabilizáciu verejných financií, je zvýšenie dane z liehu od marca tohto roka. Ministerstvo si od tohto kroku sľubuje zvýšenie rozpočtových príjmov, lebo pre suchoty v štátnej kase potrebuje na financovanie verejných výdavkov naškrabať nejaké to euro navyše. Keďže je všeobecne známe, že alkohol neprospieva zdraviu populácie, nie je nič zlé na tom, ak si konzumenti pálenky v záujme zníženia verejného dlhu priplatia na každej fľaši pol eura navyše.

Tak opět po roce radostně do Buchlovic na tradiční festival vína a literární seminář. Co je to však letos za nápad mluvit o víně a deficitu? A je víno opravdu věc tak samozřejmá, jak si pořadatelé zřejmě představují, když má tolik nepřátel? Kupříkladu takový abstinent víno chápe jen jako nebezpečnou drogu, které se vyhýbá. Ve stejném předsudku žije i muslim, považuje víno za al – ko – hol, rozdíl mezi vínem a spiritusem nikdy nepoznal, a proto i on soudí, že víno je droga a nikoli nápoj, podobně jako alkoholik, který se chce co nejrychleji opít. „Kdo však nenávidí víno, hřeší, přestože je to hřích bezejmenný,“ říká Tomáš Akvinský, víno je přece nápoj sakrální. Češi na rozdíl od Moravanů na tom také nejsou nejlépe. Pijí převážně únavný studený, ospalý a trudnomyslný nápoj. Aby ne, když jim v mládí servírovali náhražky – Pražský výběr, Ostravský kahan, Svíčku a dnes krabicové víno z Čile nebo z Moravské vinařské oblasti. Ví snad někdo, kde se nachází ona moravská oblast?

Sedem a pol roka robí kreslené komentáre v denníku SME. Nechce pracovať v reklamnom priemysle, deprimujú ho Slováci, ktorí sa podľa neho nenaučili žiť v mestách. Výtvarník, karikaturista a hudobník Martin Šútovec, známy ako Shooty.

Žijeme v dobe marketingu, o tom niet sporu. Ak sa zabudneme smiať, vyzerá svet neružovo. Fakty boli nahradené sloganmi, namiesto osobností máme nagélované figuríny a k marketingovým fígľom sa utiekajú aj vedci, snažiaci sa predať ďalej svoje poznanie.