Nedávno mi jeden arménsky priateľ rozprával, že jeho krajina sa dnes topí v korupcii. Arméni celé dejiny zápasia o holú existenciu, a teraz, keď majú prvýkrát možnosť slobodne budovať svoj život, „idú sa sami zničiť“. Z Poľska zasa počujeme, že ľudia sú už unavení z Tuskovej vlády a znovu začínajú rásť preferencie Kaczynského nacionalistom. V Česku sa pre korupciu „zrútila“ dôvera ľudí v štandardné strany a v prieskumoch víťazia politické útvary, založené na silných jedincoch. Ani Maďarsko s Orbánovou politikou netreba opisovať. Postkomunistické Rumunsko či Bulharsko sledujeme z diaľky a nič im nezávidíme. A dramatické udalosti na Ukrajine nepotrebujú komentár.

Nenávisť bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja. Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.

A ja už niekoľko dní každú hodinu počúvam v rozhlase správy a moje srdce býva v Kyjeve, vo Ľvove, v Ivano-Frankovsku a v Kolomyji. Na Východe sa dejú veľké veci, ktoré rozhodnú, ako bude vyzerať náš kontinent.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.

Africké horúčavy pritvrdzujú, kvapky dažďa ohlasujú blížiacu sa dažďovú sezónu a ja spolu so všetkými sheluiskými poľnohospodármi tajne dúfam, že dážď sa čoskoro naplno spustí, aby vyplnil brázdy a opäť priniesol život. Moji čokoládoví škôlkari akoby páľavu nevnímali a poctivo si ráno čo ráno vykračujú k nám. Ani si nepamätám, kedy naposledy niekto vynechal hodinu.

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Sklamaný Wilders Vo štvrtok 22. mája sa začali voľby do Európskeho parlamentu. Odštartovali ich voliči vo Veľkej Británii a v Holandsku, neskôr nasledovali ostatné krajiny. Konečné výsledky mohli byť zverejnené až v nedeľu a za všetky krajiny naraz. Už vo štvrtok však bolo zrejmé, že účasť Britov neprekoná rekordy a bude medzi 30 a 40 percentami voličov. Britskí euroskeptici UKIP si gratulovali k ziskom.

Priemerné auto strávi hodinu denne jazdou a 23 hodín parkovaním. Keď jazdí, ide v ňom priemerne 1,7 človeka; keď stojí, zaberá priestor, na ktorom by mohlo stáť 12 bicyklov. Kde majú miesto autá v modernom meste? Zhovárali sme sa s Jánom Fellegim, konateľom firmy EEI, ktorá ponúka riešenia.

Súcitiť s ľuďmi, ktorí majú v živote menej šťastia ako my je čestné a slušné. Človek, schopný poľutovať len sám seba, nie je rozhodne ani obdivuhodný, ani obdivovaný. No každú cnosť možno deformovať.