Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Patríte k nenapraviteľným ekomaniakom, ktorí od detstva túžia mať doma vlastný kompostér? A jedinou vecou, ktorá vám v naplnení sna bráni je, že bývate v činžiaku a na balkóne už niet miesta, lebo tam chováte králika, sliepku a pestujete zeleninu?

Predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej sme položili nasledovné otázky: Prečo ste pred hlasovaním Ústavného súdu o opozičnej sťažnosti vo veci menovania generálneho prokurátora hovorili na túto tému s ústavným sudcom Jurajom Horváthom? Čo bolo obsahom tohto rozhovoru? Nepovažujete tento rozhovor za istú formu nátlaku pred kľúčovým rozhodnotím ÚS? Ivetta Macejková nám zaslala odpoveď, ktorú uverejňujeme v plnom znení.

Čo rozumné sa dá povedať o voľbách, v ktorých dvoch lídrov delí jedno percento? Keby Romney získal o stotinu viac, bola by to už iná Amerika? Aký trend je vôbec možné dohľadať v takto dlhodobo ostro rozdelenej krajine? Nie je Obamov tesný triumf skôr vecou momentálnej nálady, krajšieho úsmevu či dokonca náhody (hurikán Sandy), než hlbinnej zmeny Ameriky?

Jedným z atribútov reformy z roku 2008 bolo nahradenie osnov novým dokumentom – Štátnym vzdelávacím programom. Nejde len o zmenu názvu.

Jednou z vecí, ktorú by sme chceli v tejto rubrike opakovane prinášať, je polemika dvoch protichodných názorov, z ktorých oba sa nám zdajú rozumné.

Posledný prejav aténskeho politika a rečníka Perikla hovorí nielen o dôležitosti lídra v demokratickom zriadení, ale aj hodnotách a cnostiach, ktoré by mal mať. Text prinášame ako príspevok k diskusii o stave našej pravice.

S vierou je to ako s hudbou. Niekto je odchovaný na folklóre a má k nemu citový vzťah. Iný má z folklóru žihľavku a môžete mu stokrát hovoriť, že sú v ňom ukryté klenoty. Môj kamarát sa v štyridsiatke zobudil z hýrivého života a vliezol do kostola. Už odtiaľ nevyšiel. Nastalo obrátenie. Necítil sa nikde vo svojej koži, len v blízkosti Pána Boha.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Mojím životom prešlo osem prezidentov: Gottwald, Zápotocký, Svoboda, Husák, Havel, Kováč, Schuster a Gašparovič. Vlastne ich bolo deväť. Tým deviatym bola takzvaná kolektívna hlava štátu. V nej sa však koncentrovala vôľa jediného muža - Vladimíra Mečiara, ktorý bol v tom čase premiérom a tejto „hlave" predsedal.