Zákon o štátnom jazyku, tzv. vlastenecký zákon a tlačový (novela) sú legislatívne pomníky po Ficovej koalícii, ktoré – podobne ako Svätopluk na Hradnom nádvorí – symbolizujú (kus) charakter(u) bývalej moci. Skutočnosť, že i na prahu jesene ešte platia a sú nedotknuté v účinnosti, je zase výpoveďou o charaktere nástupcov.

Moju prvú kapelu som mal ako prvák na základke. S mojím bratrancom sme sa postavili na skriňu v triede a prekvapeným spolužiakom sme spievali She Loves You od The Beatles, až kým nás nezrušila učiteľka.

Zomrieme, zomrieme, všetci zomrieme! Spieva si moja dcéra od troch rokov vlastnú verziu songu Rolničky, rolničky. Vymyslela ju, keď sa hrala so svojou prvou bábikou Barbie. Som preto zlý rodič alebo je na vine anorektická hračka?



Možno je to mojím čisto biologickým vzdelaním a zamestnaním, ale často mám pocit, že za všetko môžu hormóny. Za moju nadváhu, zmeny nálad, lásku k deťom, žene aj všetkému stvorenstvu, hoci si to často ani jeden z nich nezaslúži.

Ľubica Orechovská je výborná herečka. A veď bodaj by aj nebola, pochádza zo slávneho Mistríkovho rodu, nové priezvisko získala svadbou s mojím spolusediacim z gymnázia Petrom Orechovským. Ľubica hrá vo filme Občiansky preukaz jednu z hlavných úloh. Spolu so sestrou Zuzanou. Hrajú colníčky. V Komárne, za socializmu. A prehliadajú osobné veci rodiny jedného z hlavných hrdinov tohto famózneho filmu.

Málo chýbalo a mohol som teraz písať tento zápisník v hotelovej internetovej kaviarni v egyptskej Hurghade a nielen nadávať nad anglickou klávesnicou, ale aj trnúť, či ešte pôjde internet – a trnúť vôbec. Málo chýbalo a namiesto na hory, keďže mi táto zima pripadá nepríjemne dlhá, mrazivá a nesympatická, mohol som odletieť niekam, kde je teplo, more a slnko.

Vždy som bola zvláštne dieťa. Nevedela som sa hrať s rovesníkmi, nechápala som spoločenské konvencie, neznášala som zmeny, mala som svoje bizarné záujmy. Ľudia si moju odlišnosť vysvetľovali rôzne. Niektorí si mysleli, že sa na mne podpísala neprítomnosť otca, iní obviňovali moju mamu, že ma zle vychováva. Ako sa však ukázalo pred pár mesiacmi, v mojich dvadsiatich štyroch, všetci sa mýlili. Mám Aspergerov syndróm, vývojovú poruchu, ktorá sa prejavuje narušením v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti.

Keď sa ľudia v New Orleanse, ktorých tradičná cajunská kuchyňa žije z darov mora, a najmä rybári a lovci kreviet na pobreží Louisiany, Mississippi a Alabamy toho roku na jar chystali na začiatok lovnej sezóny, vyzeralo to na skvelý rok.

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Nedávno som sa dostala do zaujímavej situácie, keď som bola v mojej firme v rámci série školení vyzvaná, aby som vystúpila pred skupinu kolegov a zdôverila sa im s pocitmi a myšlienkami, ktoré ma kvária v pracovnom prostredí.