Zákon na podporu vlastenectva je zlý, zbytočný a hlúpy. Nakoniec, ako všetko, o čo sa Slovenská národná strana za dvadsať rokov svojej existencie zasadzovala.

Konzumný spôsob života produkuje čoraz viac odpadov. Slovensko nie je výnimka. Viac odpadov láka aj podnikateľov. Ak sa však pohybujú v zle nastavenom systéme, objavujú sa problémy. Hospodárska kríza ich ešte zvýraznila.

Za umením som si tu v strednej Európe navykol chodiť do Viedne. A umenie, to je popri lyžovaní zrejme jediný dôvod, prečo sa v zime, snehu a mraze vydať niekam na cestu – samozrejme, s výnimkou hôr a lyžovania.

Mal to byť epitaf na náhrobný kameň národného tímu na MS 2010 a je z toho radosť a eufória. Všetko zlé a negatívne okolo mužstva sa prelialo do výkonu, aký v našej reprezentačnej histórii nemá páru.

Presne pred rokom obvinila polícia františkánskych mníchov, že zneužívali deti. Krátko na to niektorí novinári odhalili, že celé obvinenie stojí na vode. Po mesiacoch to priznala aj Kaliňákova polícia. Ako sa dnes žije františkánom s týmto bremenom?

Na česko-poľskom pohraničí, na Tešínsku, ktosi ničí dvojjazyčné názvy dedín, miest a ulíc, ktoré sa tam nedávno objavili. Človek by to označil za hlúposť, detinské vystrájanie, a presne tak to vníma aj polícia, ktorá to rieši ako banálne priestupky, čo v našich krajinách znamená, že nerieši nič. Lenže zopár desiatok tisícov tešínskych Poliakov, posledná menšina, ktorá sa v Česku po vyvraždení Židov Nemcami a vyhnaní Nemcov Čechmi udržala, sa na to díva inak. Patrilo by sa k poľskej menšine dodať cudzie slovo autochtónna, teda pôvodná, taká, ktorá sa nedá označiť za prisťahovaleckú.

Andrew Hillard je fotograf, ktorý už šesť rokov žije v Bratislave. Frank Winter je pesničkár, ktorému pred Vianocami vyšiel na Slovensku druhý album The Western Sky. Andrew Hillard je Frank Winter.

Možno by naozaj nebolo zlé, keby sme si mohli Vianoce vychutnávať bez protivných a čoraz menej kreatívnych reklám na rozličné supervýhodné a nekonečne zázračné produkty. Nehovoriac už o kvázihudbe, čo ich sprevádza. Určite by to bolo super.

My ľudia sme sa rozhodli stať strojmi už dávno pred Kraftwerkom. Zmechanizovali sme svoje životy, svoje lásky, svoje vojny.

Rodina Charfreitagovcov si s atletikou užila veľa dobrého aj zlého. Minulý týždeň okrem Liborovho otca nabrali smer Barcelona aj mama s dcérou. Očakávanie bolo veľké, Libor ešte ako favorit na šampionát necestoval. A malo to zlatý koniec.